Ahojte, mám taký problém, ktorý pozorujem už dlhšie a neviem, či to je na psychológa alebo ako to riešiť.
Som z rodiny, kde matka je veľmi veriaca a všetko musí byť celý život podľa nej. Snažila som sa aj počas puberty s ňou dobre vychádzať, ale narážala som na jej povahu. Nedalo sa s ňou diskutovať, dosť kričala a pod.
Prvý vážny konflikt prišiel, keď som v 18tke mala frajera. Vyslovene mi zakazovala s ním byť (bála sa, že sme hlupe decká a že niečo vyvedieme..asi nejaké neplánované deti) a tak mi skracovala vychádzky, nadávala, nechcela ho ani vidieť. Raz sme mali ísť spolu s jeho rodičmi na výlet na 2 dni. Ja už som bola u neho, a keď som jej volala, že prídem zajtra, že budeme aj s nimi, aj dám jeho mamu k telefónu..tak po mne naziapala, že to bol cez tel. počuť jak cez reproduktor..tak ma museli odviezť domov a nikam som nešla...
No a rozpisujem to preto, lebo sa v ten deň niečo vo mne úplne zlomilo a odvtedy jej vobec nedôverujem, nedokážem jej nič povedať a bavíme sa len na takej povrchnej úrovni.
Mám už 23, stále sa ma snaží kontrolovať a s tým súvisí moj problém. Našla som si nového priateľa a som s ním asi 3/4 roka.Samozrejme tajne...študujem totiž a nie som úplne sebestačna finančne aj keď brigádujem.
Už som asi 5x sedela v kuchyni a chcela jej to povedať, že sme spolu ale proste som sa zasekla a chytim z toho taký stres a paniku že jej to neviem povedať, lebo sa bojím reakcie. Je to podla Vás normalne? Od toho incidentu v 18tke už som zatajila kopec vecí, hocikedy si vymyslím s kým som, kde som aby som nepočuvala blbe komentare...
Ako sa zbaviť komplexu?
vybrala si si študium vš pred pokojnym životom tak trp...
ja som to urobila naopak, miesto vš som si vybrala život, v 22 som už žila sama... a ten neopisatelny pocit ked mam chuť sa isť o 21:00 prejsť a nikomu nemusim vysvetlovať, môžem si do svojho bytu vodiť koho chcem...robiť prácu ktorú ja chcem, kamarátit sa s kým ja chcem... spávať s kým ja chcem!
* ešte by som chcela doplniť, aby to nevyznelo, že toto je jediná vec, ktorá sa stala...samozrejme sme mali mnohé konflikty, nakoľko ma pocit, že jej názory su NAJ ostatní ľudia su mimo a mali by žiť podľa nej...ale práve táto vec čo sa stala ma od nej už akosi nenávratne odrhla a neberiem ju už 5 rokov ako niekoho komu sa môžem vyrozprávať..aj keby som niekedy veľmi chcela...neviem ako sa mám tohoto zbaviť..viem, že ked jej to poviem, povedie to k hádke....a nechcem aby sme sa hádali..ale zase takto žiť a v 23 rokoch nemoct povedat pravdu..príde mi to uplne odveci