Dobrý deň,
obraciam sa na Vás s určitým problémom, ktorý ma v poslednom čase neskutočne ubíja.
Ešte počas nenastúpenia na VŠ som mal takzvaný odklad, to znamená, že po skončení strednej školy som si našiel na moje absolventské skúsenosti prácu, ktorá disponovala vysokou funkciou. Práca ma neskutočne bavila, pretože siahala do techniky a ako bonus človek denno- denne konzultoval so zamestnancami a aj so zákazníkmi, pokiaľ nastali isté komplikácie.
Som typ človeka, ktorý stále rieši niečo nové, to znamená, mám rád prácu flexibilného charakteru. Aj keď je to pomerne náročné, no práve mne táto práca maximálne vyhovuje.
V práci som niekedy vyhľadal moment, keď som mohol pomôcť sám od seba podriadeným, pretože som sa mal od nich stále čo učiť. (podriadení je pre mňa obzvlášť zlé slovo, keďže nerád moralizujem ľudí. Každý sme predsa jeden celok, kde má každý svoje nenahraditeľné zastúpenie. V práci som sa naučil istej pokore a môžem z vlastných skúseností napísať, že kritikou k človeku nič nedosiahnete. O tom by som dokázal napísať celé A4. Práve naopak, kritikou sa Vám život maximálne v čase krízy vypomstí. Samozrejme, ako vždy boli v práci aj obdobia, keď prišla určitá nervozita, alebo sa človek v určitých veciach zmýlil a bolo potrebné urýchlene jednať. A práve postoj pokory, mi v práci v čase ťažkých chvíľ pomáhal. Sám som dostával od zamestnancov pomoc a vedeli s mnohými situáciami vypomôcť keď videli, že sa človek s niečím naozaj trápi. Naopak istá skupina vyšších funkcií sa takzvane povyšovala, aj keď som to z mojej strany voči nim videl ako istý fór (srandovali - rozprávali podriadením hlúpe poznámky...).Niekto si povie, že odsedím si v práci, zavriem sa do svojho brlohu prečkám 8 hodín a je mi jedno, že ma niekto kritizuje, pretože ja som tu šéf. Ale čo z takej falošnosti?
Pokiaľ mám istú pokoru, prídem do práce a viem, že nemám pri sebe falošných ľudí, ktorý pred Vami vravia úplne niečo iné ako keď odídete. A o tom som sa vedel presvedčiť v mnohých prípadoch.
Samozrejme tá výpomoc záležala aj od času, keď som mal toho na práci menej - takzvané voľnejšie obdobie. (Prácu som si angažoval sám, nemal som stanovené ciele, dnes urob to a dnes toto. Boli tam isté požiadavky, no predovšetkým práca bola skôr finálneho charakteru, teda očakával sa na konci istý výsledok. Má to svoje výhody ale aj nevýhody, keďže človek to môže podceniť, respektíve si povie, dnes na to nejdem pracovať, spravím to zajtra, ale čas ho tak či tak dostane, pretože príde o množstvo informácií, a zajtra si narobí zbytočné komplikácie, zvlášť, keď aj jednal s ľuďmi + zameraný na technickú zložku.
Na úvod som tieto informácie poskytol, pretože zohrávajú kľúčovú úlohu v týchto riadkoch:
Postupom času, som mal možnosť ísť na VŠ, keďže som si aj podal prihlášku. Dosť ma v tom ovplyvňovalo aj prostredie, keďže pochádzam z rodiny, kde moji súrodenci sú všetci VŠ zamerania, dokonca aj ich manželky... Takže si asi viete aj predstaviť, občas hlúpe narážky, ktoré ma neskutočne obíjali. Dosť často to počujem v reálnom svete, alebo na fórach ako sa niektorý dokážu pre VŠ aj do nebies vychváliť. Mne to pripadalo, ako keby celý svet sa točil len okolo VŠ a človek stratil pravú ľudskú tvár a tou je jeho skutočná ľudská hodnota.
Prešlo dlhšie obdobie a nakoniec som rozviazal pracovný pomer a nastúpil som teda už na spomínanú školu. No ako čas plynul, som si uvedomil, že to nie je moja parketa. Nemyslím tým štúdium, ale ten študentský život. Človek si vytvoril isté návyky a nakoniec úplne iný štýl života. Preto som sa rozhodol doštudovať VŠ externou formou.
Taktiež by som vedel o tom písať veľa, tie dôvody, ale to nie je podstatné a článok by bol dlhší o pár strán. Ešte si určité roky odsedím, keďže plánujem skončiť titul ING a externá zložka sa už študuje dlhšie.
Tým pádom moja situácia je nasledovná: Momentálne som bez práce necelé 2 týždne školu si samozrejme platím ja (platil som poplatok za školné - poplatok je hneď za celý školský rok externého štúdia, teda za celý ročník) , prispievam aj na stravné a moje výdavky si hradím ja. Čiže nie som povolaním syn. TO je samozrejme pochopiteľné a normálne.
Takže ako som uviedol, študoval som denne a nakoniec som sa odhodlal doštudovať externe, no najviac ma v poslednom času ubíja práve okolie, hlavne rodinný príslušníci. Keďže som už necelé 2 týždne doma a nemám prácu. A každý to musí riešiť a hneď Vám to vykrikovať do očí. A neviem, čo majú vykrikovať, keďže platím si všetko sám. Ja som nedostával ako oni štipendium, príspevky a pod.Podotýkam, už majú svoje zázemia. Pre externé štúdium som sa rozhodol aj pre budúcnosť, pretože viem aká je situácia na Slovensku. Pokiaľ by človek získal popri zamestnaní prax plus si dokázal zarábať, po skončení školy by mal človek istý kapitál, ktorý by dokázal využiť pre svoju budúcnosť. Kto chce pracovať bude pracovať, práce je dosť, avšak nevedel by som si predstaviť pracovať niekde na linke 8 hodín denne a vykonávať stereotypnú prácu. Nejde o to, že by človek nevedel, nie som z cukru, ale psychicky by ma to zruinovalo.Tým sa nechcem dotknúť nikoho, kto pracuje na linke, práve naopak nesmierne si ich vážim, len ja mám úplne inú povahu... Zvlášť, keď som mal predchádzajúcu prácu veľmi flexibilnú. Naviac, mám rád komunikáciu s ľuďmi. Pracovné ponuky mám, len väčšinou to ide cez výberové konania, ktoré netrvajú 2 dni a chce to istý čas. No mňa to proste ubíja, a okolie si myslí, že pre to nič nerobím. Zrejme asi fakt nakoniec, budem musieť podniknúť kroky, aby som prijal rôznu prácu no najradšej ak aj niekde na linke, tak mimo okolia.. Som naozaj v istej tiesni. A v poslednom období mám z toho až skoro úzkostné stavy. Naviac teraz aj viac myslím, keď som doma na svoje trvalé zdravotné následky z mladosti, ktoré mi dosť otočili život. Ale nebudem o tom písať, lebo dosť ma to zaskočilo. Všimol som si, že človek aj v poslednom období viac prespí. Ešte počas práce som bežne chodil spať skoro o polnoci, potom vstával 4:50 a išiel autobusom do práce. A nerobilo mi to problém. Pretože človek sa na toto adaptoval a nemal hlave istý psychický blok. Tieto dni človek spí o tej desiatej a vstane aj o 8 ráno. A je úplne unavený. Aj počas chodenia do práce cez víkend som spával menej ako 7 hodín. A práve preto ma napadla myšlienka, že toto fakt má súvis zrejme so psychikou. Týmto sa na Vás obraciam čo Vám v takýchto stavoch pomohlo najviac, keď ste stratili prácu ? Alebo prípadne, ako dlho ste si hľadali lepšiu pracovnú zmluvu? Veľmi by mi pomohli aj nejaké rady k tejto situácií ako sa vysporiadať s touto okolnosťou, nemyslím len tú prácu, ale čo Vám v podobných stavoch pomohlo najviac? Keďže každý máme svoje skúsenosti ktoré môžme ponúknuť. Naozaj som svoju prácu mal rád, až teraz si to človek uvedomuje a myšlienkou na inú prácu mi hneď vysvitne myšlienka, už to nebude to čo predtým, ale len horšie. Najhoršie je na tom to, že mám momentálne neskutočný výkyv správania. Odhodlám sa na niečo, a za istú chvíľu ma to omrzí, pretože znova myslím na moju situáciu....
Budem vďačný ak niekto napíše, klikal to do tej klávesnice ako u doktora, tak prosím o strpenie :).
Ešte raz vďaka . Maťo
