Zdravím Vás. Chcel by som sa podeliť o krátky príbeh. Mal som priateľku, ktorá bola odomňa 100km ďaleko kde študuje. Boli sme spolu krátko a rozišli sme sa lebo jej to nevyhovelo s tou diaľkou a chcela byť somnou takmer každý deň. Viem, že za tým bolo aj pár iných veci ale čo už. Urobila chybu aj ona no ja som to hral na ego a podobne a nato, že sme sa rozišli sme sa aj prestali baviť. Vymazal som si ju z hlavy úplne som sa tým otriasol a život išiel ďalej. Aj ona mňa postupne otriasla. Prešla síce krátka doba iba nejaký mesiac a pol keď som si rázom cez jej starý dopis, ktorý mi raz dala a jednu pesničku ktorú mi ukázala spomenul. V ten deň som jej napísal len tak na rýchlo ako sa jej darí. Odpoveď som nečakal, že bude taká normálna a začali sme si písať a podobne. Ospravedlnila sa mi aj za chyby , ktoré ona spravila a ja za tie svoje Neskôr sme sa dokonca aj stretli a začalo to takto plynúť čoraz častejšie. Až kým nedošlo k tomu, že som k nej začal znova niečo cítiť. Povedal som jej to ale neverila mi keďže ešte stále ma mala v hlave ako nazvyme to klamára. No ja som si povedal, že už taký nebudem snažil som sa jej dokázať aký naozaj som (Bol som taký aj predtým lenže som bol dosť ovplyvnený jednou osobou) Ako tak plynuli mesiace tak čoraz viac sme sa stretávali a prišlo to k tomu, že aj ona si začala uvedomiť koho ma pri sebe. Človeka, ktorý ju akceptuje aj cez tie chyby čo mala a taktiež to isté že aj ona mňa akceptuje. Začali sme si čoraz viac chýbať a teraz to všetko zatiaľ plynie spontanne a je to lepšie ako predtým. No vrátiť sa k sebe nemáme moc teraz ako možno časom si povieme že chceme ale sme ďalej od seba a každý ma svoju robotu. Ona školu ja robotu. Máte podobné skúsenosti? Ako to u vás skončilo? nepýtam sa na váš názor ku tomuto len chcem aby sa tu aj vyjadrili aj ostatný ku svojím nazvyme to zaujímavým prihodám.
