Nie nejde len o lásku partnerskú (v ktorú neverím, všetko je podľa mňa len o sexe, aj ked sa niektorí tvária, že nie). Ide aj o lásku v rodine a inde.
S celou rodinou mám hrozné vzťahy, roky sme sa neobjali, nepovedali milé slovo, len sa hádame, neznášame, obchádzame, rodičia sú rozvedení a otec nežije s nami. Nakoľko som introvertka (ale viem občas dobre hrať veselú extrovertku) a nemám s kamarátkami zo strednej či základnej priliš spoločné témy, vyhýbam sa im. Našli si nové a prišla som aj o ne, i ked neľutujem, aj tak ma priliš nemuseli. Chodím na VŠ, je tam plno báb aj v pohode, ale ony sú na intráku a ja cestujem domov a nebavíme sa tak, že by sme chodili von, len v rámci školy. Mám aj pomenej času, venujem sa väčšinou škole a štúdiu, občas nejaká lacná zábava v podaní diskotéky.
Frajera nemám, i ked na počet nápadníkov sa nesťažujem. Problém je vo mne. Nechcem takúto rodinu, nechcem, aby moje deti prišli do rozháranej a nefunkčnej rodiny. Chlapi podvádzajú dnes často - vieme, nie všetci, ale veľa z nich (ok, aj ženy, ale pomenej). Risk voči mne by ma nemrzel, ale risk voči deťom áno. Som konzervatívna vo svojich názoroch na manželstvo a sex. Nikto by na mňa nečakal, ked može mať každú chvíľu takú, čo mu "dá" hned a najmä nie, ked ma bere len ako objekt, ved objektov je veľa. Darmo sa mnohí čudujú, prečo nemám frajera, nechceli by ma s mojimi názormi a s tým, ako si ja vzťah predstavujem. Nebudem si začínať niečo, čo nemá budúcnosť a nechcem zostať ako slobodná mamička.
Inak mám 20 a hormony pracujú, takže aspoň bozkávačku si občas doprajem aj s 2-3 za jeden večer a vôbec ma to nemrzí. Žijem už dlho totiž v akejsi apatii, psychopatii, prosto bez citov, bez svedomia, bez výčitiek. Niektorí si o mne myslia za to, že som štetka, pritom nevedia, že som ešte s nikým nespala, ale aj tak ňou som proste lebo ludia vždy o vás viac "vedia" a povedia ako vy. Snažím sa aj takto zaplátať prázdno, nájsť to objatie aj od muža, ale ťažko, stále si len viac uvedomujem, že som pre chlapov len telo a nikdy nenájdem lásku. A to sa venujem aj iným veciam, čítam, snažím sa aspoň trocha športovať, i ked som aj tak chudá, nemyslím si ani, že som hlúpa, len som bezcitná.
Odkedy som zanevrela na svoje duchovno a zamerala sa viac na vzhľad (je taká doba proste, kedže len na tom dnes u ženy záleží - chlapi nezatlkajte, JE TO TAK), som viac obdivovaná, možno aj narcistická, no viac nešťastná. Moja duša je v hroznom stave - viem to. Som len chodiaca mrtvola, pre niektorých objekt na sex a pre dalších objekt na ohováranie. Nikdy si nemyslite, že človek, čo sa zdá na povrchu šťastný, alebo že má všetko, že to naozaj tak aj musí byť. Veľakrát závidíme aj to, čo ten druhý v skutočnosti nemá a určite by sme si to s ním aj tak nevymenili.
Len toľko a že ked viete spôsob, ako sa z toho dostať, resp. ako žiť bez akejkoľvek lásky, prosím, dajte mi vedieť. Ďakujem.
