Mam 18 rokov. Od svojich 10 rokov zijem v zahranici. Bola som izolovana od vsetkych svojich rovesnikov s udajnym zaujmom mojich rodicov v moj akademicky prospech. Bola som sikanovana pretoze ma viacmenej hodili do skoly ako kus masa a ja som nevedela ani len suvislu vetu po Anglicky. Bola som sikanovana verbalne aj fyzicky.
Mam starsiu sestru s ktorou som si nikdy nerozumela. Nikdy som sa na nu nemohla obratit, ani v jej dospelosti. Je to clovek pod uroven, aspon pod tu moju. S rodicmi nevychadzam taktiez. Nebola som ani planovana. Matka bola tehotna 2x predomnou ale koli mlademu veku musela ist na potrat. Moj otec je agresor, zo vsetkeho ma obvinuje, vyhraza sa mi, demotivuje ma. Vlastne vsetci traja si to uzivaju ked po mne hukaju, ich to doslovne naplna ked ma vidia ako trosku.
Ja uz nevladzem. Som na vsetko sama. Chcem odist ale bojim sa ze ma zbije. Mam par penazi nasetrenich, mam kam ist ale nemam odvahu na to odist. Ja uz proste nevladzem. Cely zivot ma tlacia dole, zistila som aj to ze taky ku mne boli uz odmalicka. Nevladzem sa stale dvihat hore a "rodina" ktora ma drzat pokope mi neda ani pomocnu ruku, este mi podkopne nohy ked moze.
Vdaka tomu co sa vzdy dialo doma mam ukoncenu strednu skolu s priemerom, nic viac. Vsetky sny o vyske na ktoru som chcela ist su v prdeli. Ja som to z toho stresu a natlaku nezniesla. Vela krat som sa zrutila, chcela sa zabit. No teraz sa uz nedokazem dvihnut. Pocuvat ustavicne ako vas chce niekto stiahnut z koze, aka ste p.ca, k.rva a neviem co, a pritom moj den spocival len v uceni sa, robote a chodeni do fitka a samozrejme toho co oni potrebovali, tak ja uz fakt neviem. Vzdy som vsetko spravila co chceli. Nikdy ani posrate dakujem. Za poslednych 5 rokov minimalne mi nikto nekupil ani len zuvacku ze si to vazia. Ja tento natlak uz proste nevydrzim. Bojim sa o svoj zivot. Som schopna sa radsej zabit nez aby ma zabil on.
