Motivacna literatura - tipy

Leopoldo Mandič a nazov Bernardi

Ja som teraz zacala citat od Doreen Virtue_Do not let anything dull your sparkle. Nieje to sice primo o motivacii ale o rieseni traum, ktore sa zhromazduju nielen v mysli ale aj tele.

Za mňa určite IRINA SEMINA - Obchod so šťastím, Kľúč ku šťastiu a veľa ďalších knižiek :)

Ako zvyčajne dobýjate svoje šťastie? Čakáte, až príde samo? Zbierate ho po omrvinkách? Beriete ho ostatným? Chodíte ho hľadať do sveta? Alebo ho kujete ako šťastnú podkovu? Poznám totiž jednoduchý a prirodzený spôsob - šťastie si môžete pestovať. Že neviete ako? Vypočujte si príbeh o kováčskom učňovi.

Kováčsky učeň

Robotníci sa v kováčskej dielni často menili. Z niektorých sa stali majstri a zostali tu navždy, ale väčšina, len čo sa naučila kováčske remeslo, ktoré musí ovládať každý, z dielne odchádzala. Jedného dňa ráno sa v kováčskej dielni objavila dievčina - chudá, ale silná, so vzdorovitým čelom a živými, zvedavými očami.
,,Ideš sa učiť? Prvý raz?,, spýtal sa majster kováč. ,,Áno ujo,, pokrčilo nosom dievča. ,,Mama ma poslala. , Cho´d a uč sa. je načase, aby si si sama ukula svoje šťastie., povedala,, ,,Hm, tvoja mama má pravdu. Zatiaľ sa pozeraj, a keď budeš chcieť, pýtaj sa. Daj si však pozor na vyhňu, zbytočne sa okolo nej nemotaj, aby si sa nespálila.,, ,,Dobre, ujo, nebudem sa do ničoho pliesť,, sľúbilo dievča a zamierilo ďalej do dielne, aby sa tam porozhliadlo.
Dielňa bola veľká a urobila na dievčinu dojem. Kováčske vyhne horeli, kladivká klepali po nákovách, mechy dúchali vzduch, zovšadiaľ sa ozývalo rinčanie a rachot. Pracovali tu muži aj ženy, ti si boli totiž všetci rovní a každý sa staral len o svoju prácu. Teda kováčstvo. Dievčina kráčala pomedzi rady a všetko sústredene pozorovala. ,,Čo to bude, tetuška?,, spýtala sa obrovskej ženy, ktorá mlátila kladivom do dlhého kovového hranola. ,,Bude to meč. Moja zbraň,, vysvetlila žena bez toho, aby aspoň na chvíľu prerušila svoju činnosť. ,,Na čo potrebujete zbraň?,, ,,Na čo, na čo? Život je vážna vec, je plný nebezpečenstiev. Človek musí byť vyzbrojený,, povedala žena. ,,Kto k nám s mečom príde, ten ním aj zahynie. Chápeš?,, ,,Chápem,, prikývlo dievča a pobralo sa ďalej.
Neduživý muž v okuliaroch rozpálenými kliešťami ohýbal nejaký kus železa. Bolo vidieť, že je preňho ťažké - lial sa z neho pot a tvár mal zvraštenú. ,,Ujo, nepotrebujete pomoc?,, spýtala sa dievčina. ,,Nepotrebujem, dievča, zvládnem to sám. Tu si každý kuje to svoje sám,, muž sa na chvíľu zastavil a utrel si pot z čela. ,,A čo to kujete?,, zaujímala sa dievčina. ,,Podkovu,, ,,Prečo?,, ,,Pre šťastie,, vysvetlil muž a znovu sa pustil do práce. ,,Vari vy v živote nemáte šťastie?,, nevzdávalo sa neodbytné dievča. ,,Šťastie je, dievča, taká zvláštna vec. Vždy ho je málo, vždy k nemu niečo chýba.,, ,,A až budete mať podkovu, už ho bude dosť?,, ,,Ktovie...Ak ho bude málo, začnem kovať ďalšiu,, povedal unavene muž a hodil podkovu do vedra s vodou. Voda zasyčala a z vedra sa vyvalila para. Dievčina odskočila a ponáhľala sa ďalej.
Po chvíli sa však opäť zastavila - krehké dievča rozkladalo na stôl kované ruže. všimlo si dievčinu a usmialo sa. ,,Páčia sa ti?,, ,,Sú nádherné,, dievčina očarene hľadela na ruže. ,,Z čoho sú?,, ,,Ako to myslíš z čoho?,, začudovalo sa dievča. ,,Predsa z kovu. Tu je všetko z kovu.,, ,, A načo vám budú kovové ruže?,, zvraštila čelo dievčina. ,,Nepáčia sa vám živé?,, ,,Páčia sa mi. Veľmi. A práve preto ich kujem. Aby som si nimi vyzdobila svoj dom aj svoj život.,, ,,A skúšali ste ho niekedy vyzdobiť skutočnými?,, ,,Živé rýchlo zvädnú,, poučilo ju dievča. ,,Navyše, bolo mi povedané kuj, tak kujem. Chápeš?,, ,,Nechápem,, neústupne pokrútila hlavou dievčina. ,,Ja mám radšej živé.,, ,,Tak kuj niečo iné,, mávlo rukou dievča. ,,Je tu všetko možné. Choď a pozeraj sa.,,§
Do večera dievčina obišla celú dielňu, položila kopu otázok a hlboko sa zamyslela. ,,Tak čo, rozhliadla si sa tu?,, spýtal sa priateľsky majster kováč. ,,Ako sa ti tu páči?,, ,,Ešte neviem,, odvetila vyhýbavo dievčina. ,,Je tu taký rachot a teplo, až ma z toho rozbolela hlava. Stále niekto tlčie do nejakého železa.,, ,,Ty hlupáčik, a vari si si myslela, že ukuť si šťastie je jednoduché? S tým sa musíš trochu potrápiť.,, ,,Ako to myslíte ukuť si šťastie?,, nechápala dievčina. ,,No proste ukuť. Každý človek je strojcom svojho šťastia, sám si ho ukuje. To si doteraz nepočula? Aké si ho urobíš, také ho budeš mať.,, vysvetľoval láskavo majster kováč. ,,Čo je to za šťastie, keď sa človek pre niečo trápi?,, pýtalo sa dievča ďalej. ,,Také, aké má byť. V útrapách získané a v ohni zocelené,, povedal kováč a šiel sa venovať svojej práci. ,,To nie je šťastie!,, zamrmlala si popod nos dievčina. ,,To je hrôza...,,
Na druhý deň dievčinu postavili už ako učňa k nástrojárovi. Celý deň pomáhala vydávať ťažké perlíky, kladivá a palice, kliešte, svorky a ďalšie kováčske náradie. Večer vyzerala unavene a zlostne. ,,Toto náradie sa mi nepáči,, povedala nástrojárovi. ,,Vyzerá hrozne... ako nejaký mučiaci nástroj.,, ,,Ty si nejaká prieberčivá. pozrime sa na ňu, na učňa...,, pokrútil hlavou nástrojár. ,,To si ešte nevidela skutočné mučiace nástroje. Aj také sa tu kujú, bež sa pozrieť.,, ,,Tiež pre šťastie?,, poznamenala jedovato dievčina. ,,Pravdaže,, potvrdil pokojne majster. ,,Šťastie je predsa rôzne. Niekto potrebuje aj také veci. Počula si niekedy výraz pokúšať šťastie? Tak na to je určený tento nástroj.,, ,,Mne sa nepáči,, zašomrala dievčina.
Na ďalší deň ju postavili ako učňa ku kováčovi a dokonca jej dali do ruky malé kladivo. Poctivo odpracovala celý deň a ako vždy položila kováčovi tisíc otázok. ,,Ty si teda poriadne otravný učeň,, posťažoval sa kováč na konci dňa. ,,Som viac unavený z teba ako z práce. Načo potrebuješ vedieť prečo a začo? proste kujem a zbytočne sa nevypytujem. Viem, že rovnako, ako si ukuli svoje šťastie moji rodičia, urobia to aj moje deti a ich deti. je to tradícia!,, ,,Ako to, že keď stále všetci kuli, nikto nikomu nič neodkázal? Vari boli leniví?. ,,Vôbec neboli leniví,, nahneval sa majster, ,,jednoducho to tak má byť. Musí sa kuť. je to tak odjakživa.,, ,,Ale ja to nechcem tak, ako je to odjakživa,, protestovala dievčina. ,,Ja tomu chcem porozumieť.,,
Nasledujúce dni sa tomu snažila prísť na kĺb. Dívala sa, čo sa ako robí a s akým výsledkom. ,,Načo potrebuješ výzbroj?,, Potiahla za rukáv majsterku, ktorá práve dokončovala brnenie. ,,Na ochranu pre nepriateľmi,, odpovedala žena a s obdivom si prezerala prilbu s cieľnikom. ,,V takomto brnení budem nezraniteľná. Nikto ma neuvidí!,, ,,Máte pravdu, nepriatelia vás naozaj neuvidia, no nebudú vás vidieť ani priatelia,, doberala si ju škodoradostne dievčina. ,,Nikto vás cez ten kov nebude môcť ani pohladiť.,, ,,Mňa raz pohladili tak, že to vôbec nebolo príjemné,, uškrnula sa majsterka. ,,To už aj ten kov je lepší... Aspoň je to bezpečnejšie.,, ,,Toto nie je nič pre mňa,, kývala hlavou z jednej strany na druhú dievčina.
Raz si ju majster kováč zavolal a spýtal sa jej: ,,Tak čo, už si sa tu porozhliadla? Nie je už načase, aby si sama vyskúšala ukuť si svoje šťastie?,, ,,Ešte nie,, odpovedala dievčina. ,,Zatiaľ mi nie je jasné, odkiaľ sa berú zásoby.,, ,,To predsa vie každý. Zo skladu,, oznámil majster kováč. ,,Prečo to potrebuješ vedieť?,, ,,Viem, že zo skladu,, potriasla hlavou dievčina. ,,Mňa zaujíma, ako sa dostanú do skladu.,, ,,Tavia sa z rudy. Ty si ale dotieravá! Chceš vidieť taviacu pec? Je tam horúco, to nie je nič pre deti.,, ,,Chcem,, vyhlásilo stroho dievča. ,,Nie som nijaké malé decko. Chcem tomu porozumieť.,, ,,Ako chceš, zariadim, aby ťa tam pustili,, povedal majster a pomyslel si: Je neústupná, bude dobrou majsterkou.
Pri taviacej peci bolo skutočné peklo. Žeravé plamene, rozžeravený vzduch, žiariaci oheň sa striedali s tmou ako vo vreci. V dielni pracovali mlčanliví, špinaví ľudia v kožených zásterách a rukaviciach. Do obrovských pecí sypali po celých vozoch rozdrvenú rudu. Tam sa tavila a potom špeciálnymi žľabmi stekala do nádob a z nich nakoniec do foriem. Keď formy vychladli, vyberali z nich presné hranoly, rovnaké ako tie, čo potom putovali do kováčskej dielne. Tam , kde odjakživa ľudia kujú svoje šťastie. Dievčina na to hľadela so zamračeným výrazom na tvári, očividne sa jej nepáčilo to, čo vidí. Keď bola na odchode z dielne, podarilo sa jej z vozíka vytiahnuť malý kúsok rudy. Nevedela prečo, jednoducho po tom zatúžila. Položila si ho do dlane a vrátila sa do kováčskej dielne.
,,Tak ako? Už si tomu prišla na kore?,, spýtal sa hlavný kováč. ,,Ešte nie,, zamrmlala dievčina. ,,Stále nechápem, z čoho to šťastie kujú. Nikdy som nepočula, že by existovala nejaká šťastná ruda. kde ju dolujú?,, ,,Ty si veľmi dôsledný učeň.,, súhlasne pokýval hlavou hlavný kováč. ,,Ruda sa získava zo surovín a suroviny si každý prináša svoje. Ukladáme ich do nádob, opracovávame pod vysokým tlakom, potom ich dávame do lisu a drvíme - takto získavame rudu.,, ,,Chcem to vidieť,, zahorela zvedavosťou dievčina. ,,To je zakázané. Až sa staneš majstrom, donesieš si svoju surovinu a potom to uvidíš. Dovtedy sa uč. Si bystrý učeň, bude z teba dobrý majster, skutočný kováč svojho šťastia. Teraz choď a daj sa do práce.,, Dievčina zamyslene prikývla a šla. No nie ku kováčom, ale k východu. Bola veľmi zvedavá a nerada robila veci ako všetci. Slovo zakázané v nej vždy vzbudilo ešte väčšiu zvedavosť.
Vonku sa konečne mohla zhlboka nadýchnuť. Nastavila tvár čerstvému vetru a vo vrecku nahmatala kúsok rudy. Bol teplý a dokonca sa jej zdalo, že jej trochu zapulzoval v dlani. Prešla kúsok ďalej, sadla si na kladu, vybrala svoj úlovok a začala si ho skúmavo prezerať. Bol to malý kúsok nepravidelného tvaru. Ani sa kovu nepodobal, vyzeral skôr ako nerast. Nevzhľadný a zároveň príjemný a veľmi prirodzený. Ako slnko, dážď či tráva. Bol teplý a doslova živý. Keď na rudu dopadol slnečný lúč, zaleskla sa a žiarila trblietavými iskričkami. Dievčina si pomyslela, že sa pred ňou predvádza, že sa jej chce zapáčiť. pri tej hlúpej predstave sa musela usmiať.
,,Si živý?,, spýtala sa ho. Kamienok jej, samozrejme, neodpovedal, no silnejšie zapulzoval. teraz už o tom nebolo pochýb. ,,Vyzeráš ako malé zvieratko,, nadchla sa dievčina. ,,Ty mi takto odpovedáš? To je skvelé! Vyzerá to, že nie si obyčajný kamienok. Zdá sa, že som ťa neukradla len tak pre nič za nič. Že by pre šťastie?,,
Kamienok zavibroval a zažiaril. Tá žiara sa odrazila v jej tvári a pošteklila ju v nose. Dievčina zažmurkala a kýchla. pred očami jej preleteli tie najneočakávanejšie obrazy? biele páperové padáčiky púpavy, dúha nad poľom, veselo štebotajúce vtáčiky, nejaké malé dieťa s plyšovým zajacom na rukách, zaľúbený pár na lavičke, nebo posiate hviezdami a biela loďka na vodnej hladine. Dievčinu to naplnilo takým čistým a radostným pocitom šťastia, že takmer zabudla dýchať. keď otvorila oči, uvidela, že kamienok sa jej rozpustil v dlani. Zmenil sa na kôpku všetkého možného, v čom ešte rozoznávala predchádzajúce obrazy - púpavy, dúhu aj hviezdnatú oblohu... Tak toto je tá surovina? Uprostred toho všetkého ležalo semienko. Naozajstné semienko, malinké, ale živé. ,,To je zázrak,, zašepkala dievčina. ,,Zrnko v kameni, to sú mi veci!,, ,,Semienka šťastia? Ty si naozaj bystrý učeň!,, ozvalo sa spoza nej. Dievčina vyľakane zdvihla hlavu a zovrela päsť so zrniečkom. Vôbec si nevšimla, že k nej prišiel majster kováč.
,,Neboj sa, nevezmem ti ho,, zasmial sa kováč, keď si všimol, že ju vystrašil. ,,Len ma zaujíma, ako sa ti to podarilo.,, ,,Neviem,, odpovedala dievčina. ,,Náhodou,, ,,Semienko šťastia nikto nenájde náhodou,, usmial sa kováč. ,,Semienko šťastia nájde iba ten, kto je pripravený ho vypestovať.,, ,,Ako to myslíte... vypestovať?,, začudovala sa dievčina. ,,Veď šťastie sa predsa kuje...,, ,,teraz sa kuje,, povzdychol si kováč, ,,ale kedysi ľudia vedeli získavať šťastie zo všetkého možného. Nech už sa stalo čokoľvek, bol v tom kus šťastia. v stratách i nálezoch. Všetko sa bralo z tej lepšej stránky, vo všetkom bolo šťastie. Šťastie bolo, že sa človek ráno prebudil, že mal zdravé nohy, že sliepky znášali vajcia, že sa skončila zima....Po čase však začal byť človek nenásytný. Stále mal pocit, že k šťastiu mu niečo chýba. Vtedy si vymyslel, že si šťastie ukuje.
,,To predsa nie je správne!,, namietla dievčina. ,,Veď šťastie mám tu, vo svojich rukách. Cítila som to. prečo by sme ho teraz mali zlisovať, potom taviť a nato ešte kuť? Aby sme mohli vyrobiť nejakú mŕtvu vec z kovu? Hoci krásnu...Ako tie ruže...Boli síce krásne, ale neboli živé.,, ,,Máš pravdu, no čo ak to človek inak nevie? Čo k ľudské šťastie spočíva v prekonávaní prekážok? Čo ak ľudia iné šťastie nepoznajú? Čo ak nevedia z malého semienka vypestovať šťastie?,, ,,Tak im to musíme vysvetliť!,, zvolala dievčina. ,,Povedať im, ako to všetko v skutočnosti je!,, ,,Prosím ťa, vari si myslíš, že si najmúdrejšia zo všetkých?,, uškrnul sa hlavný kováč. ,,Odkiaľ sa asi získava surovina? Ľudia si ju sami prinášajú...veľmi dobre vedia, ako to v skutočnosti je. Svoje šťastie si však chcú ukuť sami. Ich predkovia to tak robili a oni ho tiež budú kuť. Tak je to už odpradávna.,, ,,To ste už vraveli, že je to tak odpradávna,, zahriakla ho dievčina. ,,No je to tak nechcem! keď si predstavím, že by som mala ráno vstať, doniesť včerajšiu surovinu do dielne a potom celý deň kuť a kuť a kuť...Strkať svoje šťastie do ohňa, mlátiť doň kladivom, kaliť ho v studenej vode... Nakoniec sa z neho aj tak stane nejaké ozdobná mreža na okno. Ako vo väzení, akurát o niečo krajšia. A potom znova kuť... To veru nie!,,
,,A čo chceš robiť?,, prižmúril oči kováč. ,,pôjdem domov a zasadím semienko šťastia.,, ,, Čo ak nevyklíči?,, ,,Vyklíči. A ak nie, nájdem si iné. teraz už viem, že šťastie sa dá pestovať, a to aj urobím. Pomaly sa to naučím. Možno tak nevyzerám, ale som pracovitá.,, ,,To som si všimol,, zasmial sa kováč. ,,Určite sa ti to podarí, lebo si vytrvalá. No, už si sa rozhodla, tak ho utekaj zasadiť! Ty môj učeň...,,
Dievčina sa postavila, rozlúčila sa a rozbehla sa preč. Hlavný kováč sa za ňou díval a usmieval sa. koľko ich už vyprevadil, tých, čo mali po krk zaháňania sa kladivom a slaného, čo sa už dosť nakuli a pochopili, že šťastie vôbec netreba kuť, pretože už vo forme suroviny je vhodné na použitie... NO aby na to prišiel učeň len svojím vlastným rozumom, to sa stáva iba zriedkavo.
,,Bola dobrým učňom a bude z nej dobrá majsterka, pomyslel si kováč s očami upretými na jej chrbát. Len škoda, že v inom odbore. Svet však potrebuje aj záhradníkov. Odkiaľ by sa inak brali semienka šťastia?,,

(Obchod so šťastím)

za mňa určite Daniel Carnegie (Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí a Ako sa zbaviť starostí a začať žiť)
Tim Ferris - 4hodinový pracovný týždeň
Peter Thiel - Od nuly k jednotke
Mark Boyle - Muž ktorý sa zriekol penazí a prežil
Charles Duhigg - Sila zvyku
Myšlení rychlé a pomalé
Susan Cain - Ticho
hocičo od Dana Arielyho, Briana Tracyho, Tonny Robbins

Moc podvedomia (Dr. Joseph Murphy)

psychokybernetika ! jedna z naj kníh :) otec je motivačný tréner, pracuje s množstvom kníh, ale táto vyhráva aj u neho :)))