Ovečka, psyxológiu neštudujem, ale skúsim ti to vysvetliť. Svet a aj druhých vnímaš len ako svoju predstavu o svete a druhých. Ak ti niekto povie, že si debil, rovnako je to len jeho predstava o tebe. Pokiaľ to tak aj zostane, nič sa nedeje. Diať sa začne až vtedy, tá hádka trebárs, keď tvoja myseľ predstavu druhého, si debil, oživí. To sa deje tak, že to precítiš. Život je pocitová hmota, cíti a tak ty v sebe cítiš, som debil. Následne sa v tebe začne tvoriť adekvátna chémia..buď ťa to pobaví, to je radosť, alebo nahnevá, to je hnev, alebo rozosmutní, to je potom smútok. Môže to dospieť až k depresii..ale všetko si spustil ty sám v sebe. Ten druhý ti ponúkol len vzorec a ty si to oživil.
Niečo podobné ty skúšaš na Slobodnú..snažíš sa ju vyprovokovať k odozve..to oblaží tvoju dušu a ty sa cítiš lepšie, podnetnejšie. Ľudia to tak robia od nepamäti...nesnažia sa oživovať vlastný svet, ale aby sa necítili vo vnútri mŕtvi a pohasnutí, tak sa snažia oživiť aspoň povrch duše. A tam sú najbližšie práve zmyslové orgány a tak sa ľudia podnecujú práve vďaka nim. A cez hádky a škriepky..to je pre mnohých priam balzam na ich zdochýnajúcu dušičku. Dobre to môžeš vidieť, napr. u starších manželských dvojíc, keď na to, aby žili a cítili aspoň niečo, tak už len štekajú jeden na druhého.
Raz si mi vytkol, že mám dar subtílneho urážania ťa a vyvyšovania sa nad druhými...nie, len ti chcem vysvetliť, ako my, ako život, fungujeme. Možno ti to pomôže sa zamyslieť nad sebou a aj druhými, či to náhodou aj nemôže byť pravda....a aj sa menej v práci nudiť. :o)