Ani tomu nedokazem uverit. Dnes som bola vyberat znamienko v nemocnici. Cakala som tam dve hodiny, trpla strachom...pocas toho som sledovala tych ludi...ako v pyzamach chodili, ako zubozenych ludi viezli na vozikoch, na posteliach...prepadol ma nahly pocit ako velmi som hrozna, ako samej sebe a inym ublizujem, ako mi moje ego a namyslenost zatemnuje mozog. Proste ma ten pocit akoby naplnil pokorou. Ked som odchadzala bola som rada (ktoby aj nebol), ale zaroven som sa citila v tej nemocnici pokorne, neprijemne aj pokojne...uvedomila som si zranitelnost ludskeho zivota..ludia sa vecne nahanaju, ponahlaju, neuzivaju si vsednost a krasu dni...kazdy sa len stazuje, nenavidi, zavidi, ziarli, ohovara...ale za murmi tej budovy spoznate skutocnu hodnotu a priority. Neviem preco ale moj vztah sa k nemocniciam akoby upravil, zjednotil...neviem ci sa Vam to niekedy stalo...ale ten divny pocit..taky zvlastny a prijemny...
Jedna navsteva nemocnice ma zmenila
hospitalforsoul0
lukatina
presne tak ty so znamienkom a druhi s leukemiou ci na vozicku. mali by sme si vazit co mame ze sme zdravi . to je realita v tych nemocniciach a nie v nakupnych centrach.
Moireal
Ked som bola mesiac a pol v nemocnici na Kramaroch hospitalizovana, velmi rychlo som su uvedomila ako mi bolo doma u rodicov dobre, sukromie, vlastna postel, funkcna kupelna a wc a hlavne nikto s tebou nejedna ako s vecou. Ano, niesi jedina, kto si take uvedomi ale spominanu nemocnicu uz nechcem nikdy v zivote vidiet.
