Pekný večer prajem všetkým diskutujúcim na tomto fóre.
Viem, že kopec ľudí tu rieši zásadnejšie a dôležitejšie problémy týkajúce sa zdravia, rodinných záležitostí, vzťahov, atď...
Nechcem vyzerať ako ustarostená usťažovaná babka, mám len 17 rokov, a relatívne viem že nemám dôvod sa trápiť. Viem, že by som mať byť vďačná za všetky tie veci čo mám, čo prežívam..a aj som. Som fakt vďačná zato že ešte žijem, že vôbec existujem, že každé ráno vstanem z postele a môžem slobodne žiť. Ale tu je ten problém.
Nemám nijakú motiváciu, nijakú inšpiráciu. Jednoducho žijem takpovediac zo dňa na deň. Ráno sa pozviecham z postele, spomeniem si na všetko čo musím tento deň zvládnuť, a automaticky ma prejde chuť do života. Všetko si plánujem, doslova každú hodinu. Nežijem spontánne, uvoľnene, neustále mám obavy že niečo nestihnem, nezvládnem.... Vždy sa snažím byť dochvíľna, perfektná, mať vo všetkom náskok...všetko mať dokonale nalinkované. Nebaví ma ale takto žiť. Tieto plány a nekonečné "linkovanie" si všetkého ma ubíja. Snažím sa byť perfektnou a to ma ubíja, lebo byť úplne perfektnou je nemožné. Fakt mi chýba nejaký hlbší dôvod prečo sa tešiť..hneď ráno sa samozrejme snažím nabiť nejakou pozitívnou energiou...napríklad si prečítam motivačný článok/citát, nejaký úryvok z knihy..naposledy som čítala Tajomstvo/The Secret, snažila som sa myslieť podľa tejto knihy žiť, čítala som ju dva razy za sebou aby som tie informácie a poznatky do seba nasiakla, ale nič mi nevyšlo podľa predstáv. Práveže ma tá kniha akoby demotivovala. Celkovo motivačná literatúra vždy bola v mojom prípade nápomocná len krátkodobo...pár hodín, možno pár dní som sa snažila byť pozitívna, byť k ľuďom milá, pozorná...ale stačila maličkosť a znova som to bola ja...melancholická, depresívna, neistá, uzavretá vo svojich pochybnostiach a neistote..Takže neviem či mi takéto pozitívne knižky pomôžu.. čítala som aj náboženskú literatúru, nakoľko mám kamarátku orientovanú na tieto veci a silne veriacu. Ale opäť to malo len krátkodobý efekt, i keď som samozrejme veriaca a je to krásny pocit spoliehať sa na vyššie sily a nie na samého seba. Ale začínam pochybovať či mi vôbec niečo takéto pomôže...resp.či mi vôbec niečo/niekto dokáže pomôcť. Viete, ku psychológovi nechcem ísť..možno by to bolo správne, ale naozaj sa chcem sama dostať k normálnemu životu. Nepotrebujem vo svojom živote výnimočné veci, mne náladu zlepší aj miska cestovín, ale vždy len krátkodobo. Vždy je to všetko len dočasné, automaticky sa potom na mňa zosype vlna melanchólie, pochybností, obáv...Všetko analyzujem, hodnotím, zamýšľam sa nad rôznymi vecami, všetko akoby analyzujem až do hĺbky..a to ma úprimne zabíja. Je to síce pekné mať nadhľad a pozerať na svet inými očami, ale mám pocit že ľudia ktorí žijú povrchne a spontánne, tak majú ľahší a lepší život. Nemusia toľko vecí riešiť, nemusia sa akoby dopredu trápiť, jednoducho až keď príde problém tak vtedy ho riešia. Je pravda, že ja problémy vidím vo všetkom...aj tam kde problémy niesú. A potom akoby si ich fakt privolám. Mrzí ma to, že som stále naladená len na negatívne veci a na očakávanie zlého. Nedokážem sa uvoľniť, nedokážem žiť v prítomnom okamihu, vidím len budúcnosť a svoje obavy... Rodina mi v tom nijak nepomáha, žijem len s otcom a náš vzťah nie je stopercentný. Otec je často náladový, nervózny, vidí na mne len chyby, len málokedy sa stane že by bol dobre a pozitívne naladený. Aj jeho nálada a blbá povaha sa dosť podpisuje na mojom vnímaní sveta a reality. Doslova ma kazí svojou negativitou. Súrodencov nemám, a kamarátky žijú presne tým povrchným typom života, spontánne, uvoľnene...snažím sa brať si z nich príklad, ale nechcem byť len úbohou kopírkou. Nemôžem prebrať recept na život od iných ľudí. To by v ničom nepomohlo. Štve ma, že som introvert, nepriebojný človek, mám málo kamarátov/kamarátiek, ľuďom moc neverím, nerada sa viažem k iným, nechcem prísť o svoju slobodu, nezávislosť, bojím sa že by ma niekto zmanipuloval, zametal so mňou..hlavne kvôli mojej utiahnutejšej povahe. Ale samozrejme keď mám svoj "deň", tak oplývam bojovnosťou, humorou a dobrou náladou, čo sa žiaľ nestáva často. Aj keď niesom smutná, tak ľudia mi vravia že čo mi je, čo sa mi stalo, prečo som smutná, aj keď vo vnútri sa cítim v pohode...mám pocit akoby ten smútok bol zapísaný v mojej tvári, čo ma štve. Nechcem aby to tak bolo. Snažím sa i usmievať, byť veselá, ale ľudia akoby prekukli že ten smútok sa tam stále ukrýva. A nemám ani nejaký dôvod byť smutná...a to ma dosť štve, že by som mala byť sakra šťastná, a ja iba depkárčim. Veď mám kde bývať, mám čo jesť, mám vzdelanie, učím sa zatiaľ výborne, nemám postihnutie, mám ruky/nohy, tak sakra prečo sa cítim na bode mrazu?! Ako sa mám nakopnúť? Ako žiť uvoľnene, ako nebyť len nejakou plávajúcou bábikou v mori? Ako sa prestať ľutovať? Už veľa razy som sa snažila zmeniť sa..ale vždy to zlyhalo. Vždy to dopadlo zle. Vždy ma okolnosti strhli späť k zlej nálade. Ako mám teda konečne byť iným človekom? Nielen dočasne, ale furt...bez toho aby som musela čítať hromadu motivačnej literatúry? Mám úprimne veľký strach z toho čo ďalej so mňou bude...neviem ako budem schopná ďalej s takýmto správaním, nulovou komunikačnou schopnosťou a strachom so všetkého žiť? Ako sa v tomto uponáhľanom svete niekam zaradím preboha? Mám z toho strach...mám strach z budúcnosti, mám strach zo straty, z chorôb, z nešťastia, z tragédie...bojím sa mnohých ľudí..ale ja sa už nechcem báť...Chcem žiť spontánne, bez strachu, bez permanentného ohrozenia a tej hnusnej melancholickej nálady...bez pochybností, bez neustáleho plánovania vecí...Vždy sa mi páčilo to ako si moji spolužiaci z ničoho nič nerobia...nemajú starosti, učia sa dobre aj napriek tomu že niesú bifľoši...vysmiati, spontánni, uvoľnení...viem, že aj oni majú nejaké problémy, každí má nejaké ťažkosti, len o nich nehovorí, ale ten spontánny spôsob života, ten flegmatizmus mi je hrozne sympatický. Nechcem byť samozrejme lenivá flegmoška bez snahy, ktorej bude všetko jedno, ale nechcem sa zbytočne trápiť, už nevládzem...mám len 17, ale s takýmto spôsobom života to nikam nedotiahnem.
Som veľmi naivná, myslím si, že ma niekto z tohto vytiahne...moje šťastie bolo vždy závislé na iných ľuďoch....myslím si, že len iní ľudia ma môžu spraviť šťastnou..ale už viem že to tak nie je..dlhú dobu som myslela že ostatní ma vyhrabú z týchto sra*iek, ale opak je pravdou. Viem, že si musím pomôcť sama, že neexistuje nejaký recept na život, ale prosím Vás..ak ste bojovali s takouto melanchóliou, so strachom, s divnými pocitmi, prosím pomôžte mi, čo Vám pomohlo, ako ste sa z toho dostali, ako ste našli zmysel života, pokoj...
Ď. ♥
