Ahojte, mám 19, onedlho 20. Žijem už teda dlho s istým komplexom, ktorého sa potajomky mienim zbaviť a musím veľa ľudí klamať, aby sa to podarilo. Ide o plastiku.
Ale späť k téme. Neviem či aj ostatní majú také pocity, ale ja vidím okolo seba len šťastných ľudí plných života, čo majú každý deň toľko plánov, že ani nestíhajú. Ja som iná, introvertnejšej povahy a nemám rada afektovaných ľudí, prázdne reči a faloš. Pozorujem okolo seba rôznych ľudí a u väčšiny obdivujem ich vyrovnanosť a sebavedomie.
Ja sa jednoducho vždy cítim nie dosť pekná, nie dosť múdra, vôbec nie nadaná, proste na nič. Veci, čo ma kedysi bavili, ma baviť prestali, plním si len povinnosti a to, čo sa odo mňa očakáva. Cítim sa ako robot, zombie bez duše, v úplnej apatii ku všetkému a všetkým. Zároveň sa zo mňa stal sebec a pokrytec zameraný na to, aby všetko na povrchu vyzeralo ok. Ved len na tom záleží a len tam ľudia dovidia - napovrch. Tak na čo sa snažiť viac? Stačí, že sa usmeješ a si šťastný. Stačí, že sa nahodíš a už druhému stojíš za rozhovor či pozornosť, inak si ťa ani nevšimne. Stačí, že sa nadrtíš učivo a učiteľ ťa pokladá za dobrého žiaka. Som perfektcionistka, len ťažko znášam kritiku druhých. Ale uväznila som niekde moje pravé ja, ktoré nechcelo žiť len pre seba, peniaze a dobrý vzhľad, ale pre druhých. Neviem kam sa podelo, ale nie je tam a s nim zmizol aj každý kúsok citu a lásky, čo som k niekomu kedy cítila. Nie som schopná milovať či zaľúbiť sa. Som len prázdna nádoba, ale paradoxne ma majú ľudia za to radšej. Predtým som im vadila, moja ochota pomôcť im pripadala ako slabosť. Moja introvertnosť im pripadala ako slabosť. Dnes úspešne hrajem extrovertku a sebavedomú - a div sa svete, majú ma radšej, rešpektujú ma. Takže dnes ma majú trolilinku radšej za to, že som sebec. Ale je to úspech. Je mi z toho do plaču. Nechcem takto žiť. Ale musím. Chcem byť milovaná a rešpektovaná ? Chcem. Dosiahnem to mojím starým ja? Nie. Dosiahnem to sebectvom a hodnotami dnešnej modernej doby? Sčasti áno - až na to, že vnútri budem vždy len prázdna nádoba, ktorá sama nie je schopná citu k sebe či druhým. Bude ma niekedy muž mať rád za to kto som? Pochybujem. Bude ma mať rád hlavne za to, ako vyzerám? Áno. Budú ma ľudia hodnotiť podľa dobrého srdca alebo podľa majetku a platu? Sami si odpovedzte.
Nie neodsudzujem už nikoho, ani sebcov. Všetci len hľadáme lásku a uznanie v dnešnej spoločnosti a sme schopní urobiť aj najbláznivejšie, aj najpodlejšie či najsebeckejšie veci, aby sme to dosiahli. Škoda, že to sebectvo ale vedie k úplnej apatii. Netuším ako mám žiť. Už som z toho blázon. Takto to nemá zmysel, ale ked nezapadáš a všetko čo robíš, je pokladané za slabosť, tiež to nie je dobrý pocit. Neviem na čo tu vlastne musím byť a prečo Boh nedal život niekomu lepšiemu ako som ja, niekomu kto musel zahynúť pri potrate, niekomu kto by vedel živoť žiť a tešiť sa z neho - nie ako ja.
