Dobrý deň.
Už dlhšiu dobu mám problémy s priateľom (cca pol roka), pričom spolu sme 3 a pol roka. Dovtedy bolo všetko okej, potom ale sa ale zo dňa na deň jeho správanie ku mne zmenilo. Začal byť často podráždený, nevrlý za všetko som bola vinná ja a vo všetkom čo som urobila hľadal nejakú chybu, ktorú mi potom vyhadzoval na oči. Napríklad som počas toho obdobia zistila, že som panovačná, tvrdohlavá (s tým jediným súhlasím), alebo neprispôsobivá, pretože som sa vyjadrila, že si nemyslím, že je správne, aby ma nútil sa na Vianoce prežehnávať mincou len preto, že on tomu verí, keď ja tomu neprikladám taký dôraz atď. Slovom vždy hrozné malichernosti. Často tiež ignoroval moje povinnosti a zľahčoval ich, až to nakoniec vyznievalo akoby som ani nemala čo na práci. Vždy keď som sa snažila s ním vydiskutovať a pochopiť čo sa vlastne deje, buď po našom rozhovore povedal, že to nemyslel vážne ( s čím ja z jeho tónu hlasu a mimiky nesúhlasím, ale nechala som to tak radšej) alebo sa s ním ani nedalo baviť, jednoducho sa urazil a absolutne ma celý deň ignoroval. Vrcholom bolo keď som ho pozvala do kina na film, na ktorý chcel ísť a potom aj k sebe na noc, že si urobíme pekný večer, no toto geto zostalo nepochopené. Namiesto toho mi celú cestu vyčítal, že ma to nebavilo, všetko som pokazila a dokonca som sa vraj škaredo pozerala, v tom kine ma všetci videli (tma a posledný rad, tak teda neviem ako) a on sa musel hanbiť. keďže som nemala to srdce poslať ho o polnoci domov nechala som ho u seba podľa pôvodného plánu a ešte pred spaním počúvala o tomto istom. Ďalším problémom na ktorý sa stažoval bolo, že nám hapruje intímny život. Každé moje pokusy o vysvetlenie môjho pohľadu skončili neúspešne. Jednoducho som nemohla v sebe pri tomto všetkom nájsť chuť a keď aj áno rýchlo mi ju zahnal nejakou výčitkou. Stávalo sa, že ma chcel k nejakým intímnostiam nútiť. Všetko čo som mu povedala okolo neho len odplávalo k nemu to ani neprišlo. Aj napriek tomu čo sa dialo som sa však naňho nikdy nevykašlala a keď potreboval niečo urobiť, odsunula som svoje povinnosti aby som mu mohla pomôcť. Ani toto sa mi však nevyplatilo, pretože aj tak mi dával robiť všetko čo nestíhal (šiel na poslednú chvíľu aj keď som sa snažila nejak ho naviesť na to aby si to lepšie naplánoval). Namiesto vďaky mi často vynadal za moje prevedenie jeho roboty, ktorú nestíhal, alebo nevedel a nechcel si to priznať a bol podráždený. V našom vzťahu žalostne chýbala snaha z jeho strany. Po pár mesiacoch tohto všetkého som už bola úplne vyhasnutá. Na rovinu som mu povedala, že vidím viac mínusov ako plusov a ak ma ešte raz nejak urazí, alebo na mňa zvýši hlas, končíme. Odvtedy bol úplne ako predtým. Vyjadril sa, že za to môže jeho rodina, pretože sa im nepáčim. (dovtedy sme sa ani nepoznali!) Preto som sa rozhodla, že ich teda navštívim. A hneď po návšteve mi povedal, že nie som dostatočne komunikatívna a že im to určite nestačí a musím byť iná a čo ja viem čo. Tak som nejakým zázrakom znova predýchala a na druhý deň vyrazila 6 hodín vlakom naspäť domov. Potom to bolo zase vcelku dobré. Zase sa to zhoršilo za posledný mesiac. A vyvrcholilo dnes. Už mesiac mám zdravotné problémy, skrátka nemôžem chodiť a mám bolesti. Aj napriek tomu mám povinnosti na ktorých sa musím zúčastniť osobne. No nemám pokoja ani pomimo toho, lebo zase začal byť na mňa nepríjemný. Znovu sa opakovali záležitosti okolo toho, že sa mu nepáčilo, ako som mu pomáhala s jeho vecami. (vysvetľovala som mu ako má urobiť veci v jednom programe, keďže ma o to požiadal) Alebo dnes nieco potreboval tak som mu o piatej ráno šla ochotne pomôcť, lenže sprvu som nepochopila, čo a vlastne načo to chce. tak ma za to zvozil, že to je očividné a že som ako policajt. Pomohla som mu a poslala ho do ... Myslíte, že má zmysel veriť a snažiť sa všetko zachrániť? A keď čo mám ešte robiť? Chcela by som mať späť to čo bolo predtým a áno aj svojej polovičke som to povedala, lenže sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú... Som už načisto blázon, alebo je chyba vo mne?
