Ahojte...
Nie som si úplne istá ako, alebo čo vlastne chcem povedať. Len poslednú dobu som mala možnosť konečne sa zamyslieť nad sebou po tom čo som dostala ďalšiu facku od života. Neviem ako veľmi sú relevantné všetky moje životné strasti ale asi dosť. Som extrémne uzavretý introvert a mám okolo seba strašne hrubé steny. Nikdy som cez ne nikoho nepustila a nikto ich nedokázal prekonať. Mám 23 ale mentálne sa cítim omnoho staršia. Ja len.... mám pocit,že niektoré situácie sa akoby opakujú v mojom živote. A neviem či to nie je zámer... Nechcem byť nešťastná ale zároveň niekde hlboko vo vnútri som strašne rada keď trpím. Keď sa môžem potrestať... V minulosti keď som bola decko tak to bolo aj fyzické, ale teraz mám dojem, že ja sa vlastne dostávam do takých situácií alebo robím veci aby som si nimi mohla ublížiť. Pochopila som to až teraz, po toľkých rokoch... a nie som si istá čo s tým mám urobiť. Mám pocit, že ani poriadne nemôžem byť sama sebou, byť tým kým chcem byť pokiaľ toto nevyriešim, pretože kvôli tomu som stále na tom istom mieste. Som tam kde som už bola toľkokrát, na mieste z ktorého sa neviem pohnúť...na tom istom dne z ktorého ma už nebaví vstávať... Ďakujem za vypočutie...
Som rada ked som nešťastná
Este otazku, necitis strasnu nenavist, ked pride na nejaky moment, pri ktorom citis "dobro"? Ja neviem napríklad na rodinnej oslave, kde su vsetci stastny veseli, a ty citis odpor, odpor k tomu ako moze byt niekto stastny, vesely, pripada mi to trapne... Strasne ma to vytaca, ked niekto z rodiny na niekoho strasne milo....
Hmmm 22 a viem o čom hovoríš, mám neustále pocit, že tragédia je žáner, ktorý mám stvoriť z tohoto života... Cítim v nútry radosť keď trpím (psychycky), neviem si to vysvetliť ale je to tak, často si púšťam smutné pesničky, aby som sa cítil ešte horšie ako zbytý pes, neviem to popísať, možno ma chápeš, možno nie, každopádne to je divné... Štastný som už nebol roky...
Máš recht: s.ať na všetkých:-) Tvoja myseľ si nastolila tú najsprávnejšiu cestu životom, tak sa jej drž. V opačnom prípade budeš len zbytočne často sklamaná.
www.youtube.com
Our lonely life, where noone understands you, but don´t give up, because the MUSIC do!!!
Music do!
Music do!
Music do!
F.ck you too!
A ešte báseň:
-ten náš Maťo strapatý, nebol nikdy bohatý.
-má na ruke mozoľe, lebo šúpe fazoľe.
Ďakujem za odpovede. U psychológa som bola raz pred 10 rokmi ked ma tam vzala mama práve kvôli tomu že som si fyzicky ubližovala. Cele je to komplexnejšie a nechcem to rozoberať. Každopádne on mi práve vtedy povedal, že mne vyhovuje mať problémy, že sa tým spravodlivo trestám a som spokojná. A vtedy som si to proste neuvedomovala a rozhodne som vôbec nespolupracovala. Takže po dvoch sedeniach som tam odmietla znovu ísť a odvtedy som to neriešila. Dokonca som si na to celý ten čas vôbec nespomenula..až teraz. Najhoršie je že aj keby sa rozhodnem zase ísť k psychológovi tak vôbec dôverovať mu by mi trvalo roky sedenia a možno ani po nich by som sa neotvorila úplne. Ale takto sa už proste nedá fungovať...
Ďakujem Mesačný princ za úprimnú odpoved len mám obavu, že asi ešte nie som schopná čeliť sama sebe. Hoci už to aspoň neignorujem a mám ako takú chuť to riešiť...
Presne viem o čom píšeš.
Psychológ ti nepomôže. Potrebuješ v prvom rade pochopiť samú seba.
No to môže trvať roky. Dokonca to nemusíš zvládnuť za celý život.
Ale poradím ti. potrebná je interakcia so situáciami, ktoré nemáš rada a aj s takými, ktoré miluješ. A sleduj svoje správanie, analyzuj ho a skús ho pochopiť.
Nie je pravdou, že si rada nešťastná, len tvoja myseľ to tak na základe niečoho vyhodnocuje. Niečo, čo si buď nespracovala alebo nepochopila správne.
Ak budeš sedieť zavretá doma len so svojimi myšlienkami, tak nepochopíš nič. Len ak sa ocitneš v jednotlivých situáciách, tak sa to naučíš.
Môžeš dokonale ovládať teóriu, ale len prax preverí, kto vlastne si.
Si tu na zlom mieste. Tu prispievajú najhlúpejší ľudia na slovenskom internete.
Skúšala si psychológa?
