Prečo sa vždy rozplačem?

hviezda01, tu ide o to, či v situácii, ktorá ťa rozhodí až na plač, dokážeš ešte normálne vnímať, komunikovať a rozmýšľať, alebo sa natoľko poddáš svojmu rozčarovaniu, že si mimo. Plač ako taký je dobrý, pomáha uvoľniť silnú emóciu a okrem psychického prečistenia sa prečistíš aj od toxínov :) Aj keď nedokážeš prestať plakať, ale dokážeš napriek plaču a rozčúleniu uvažovať, tak si proste citlivejšia osoba a zrejme majú na tom svoj podiel aj hormóny. Ja, ako veľa žien, som extrémne precitlivelá pred menštruáciou, vtedy mám také chvíle, že na čo sa pozriem, to ma rozplače :) Teda ak si takáto citlivejšia osoba, s tým sa nedá nič robiť. Všetci sme len ľudia, niekto sme taký, niekto onaký. Nemáš sa za čo hanbiť, len si musí tvoje okolie na to zvyknúť a ty si musíš nájsť nejaké mechanizmy, aby ťa žiaľ prešiel skôr a mohla si normálne fungovať. Nauč sa pri takých chvíľach upierať na nejaký pekný bod, predstavu, niečo, na čo sa môžeš tešiť, čo máš rada, alebo si nájdi nejakú formulku, ktorej sa môžeš zachytiť. Ide to postupne. Nikdy neuvažuj spôsobom "prečo práve ja" a "prečo sú na mňa všetci takí zlí", lebo jednak to nie je pravda - zle sa deje priebežne všetkým a mnohým ešte horšie, a sme proste ľudia a niekedy trepneme bez zlého úmyslu veci, ktoré môžu iných zraniť.
Ak pri záchvate plaču nie si schopná uvažovať, vnímať, fungovať, proste si úplne odpísaná, to by bol ten horší prípad a tu by som hľadala pomoc u lekára - psychiatra ale aj endokrinológa. Keďže si svoju precitlivelosť sama uvedomuješ a štve ťa, tak to snáď nebude tento prípad.
Zober si z toho to lepšie. Smeruj svoju citlivosť a empatiu k dobrým veciam, rob niečo, z čoho budú mať iní prospech a ty radosť. Verím, že keď sa dokážeš "pre nič za nič" rozplakať, tak sa isto nájde aj kopa vecí, čo ťa vedia rozveseliť, tak to prenes aj na druhých.

môžeš byť len jednoducho precitlivelá ako dôsledok zranení, ktoré si nedostatočne spracovala,ľudom,ktorí toho boli účastní treba poprosiť o odpustenie a im taktiež odpustiť,lebo všetci hrešíme a zraňujeme sa navzájom

Štupel- to, že psychicky silný ľudia neplačú, nie je vôbec pravda. Psychicky silný ľudia plačú a práve preto sú silný. Nepotláčajú emócie, nie sú roboti. Keď je na nich toho veľa tak si poplačú, keď ich nik nevidí. Utria slzy a idú ďalej. Tým sa s tým vyrovnajú. Poznám veľa psychicky silných ľudí (veľký opak odo mňa) a ostala som prekvapená, keď sa mi priznali, že si sem tam poplačú a potom im je lepšie. Robíš z psychicky silných ľudí neľudí. Veď človek čo nikdy neplače je človek bez emócií alebo sa čoskoro zrúti.

Bohužiaľ je to v tvojej povahe. Ja som rovnaká. Som empatická a veľmi citlivá. To nie je žiadna porucha ani slabosť. Taká si, vnímaš určité situácie intenzívnejšie ako ostatní. Veľakrát som sa s tým pokúšala bojovať, ale už som pochopila že s tým asi nič neurobím. Emócie akoby žili nezávisle od toho čo chcem ja, takže to je dopredu prehratý boj :) Neviem ti moc dať nejakú radu, ale tak aspoň ťa trochu upokojí, že v tom nie si sama...

Tiež som mal podobný problém a mal som pocit že sa to nedá riešiť, vždy som vedel rozmýšlať logicky a argumentovať ale akonáhle niekto na mňa začal hučať, akoby som stratil hlavu, rozplakal som sa a bol som bezmocný....a to som muž. Pomohla mi jóga, je to vynikajúca vec na stabilitu emócií.

Skutočne za tým môžu byť "len" hormóny štítnej žľazy-daj si ich skontrolovať, pokiaľ sa to nepotvrdí, tak by som ti odporučila jogu, tá uzdravuje telo aj myseľ.

Ďakujem za každý príspevok.ám ešte ďalší problém.Akonáhle som doma z ráce trocha dlhšie...PN,dovolenka,OČR...tak idem potom zo strachom,čo zas bude,či sa so mnu bude niekto rozprávať,či ma neohovárali,keď som tam nebola...ja sm asi naozaj bázon..:-(

Aj ja si myslím, že s tým nič nenarobíš. Si empatický človek a tí to bohužiaľ majú v tomto ohľade ťažšie. No z vlastnej skúsenosti ti môžem napísať, aby si sa snažila takéto niečo vnímať jedným uchom dnu a druhým von. Prečo na toto vydávať toľko energie ak ju môžeš využiť na niečo iné?

Ja som napríklad využil energiu, ktorá mi vďaka tomuto prístupu ostala na zmysluplnejšie veci. Šikanujú ťa? No a čo, ,,vyser,, sa s prepáčením na nich. Nadávajú ti alebo ťa z niečoho obviňujú neprávom? Buď ignoruj alebo maj na háku a energiu využi sama pre seba. Takýchto ľudí si netreba všímať a tak isto ani to, čo im lezie z úst.

Ak je to však opodstatnená kritika tak tú energiu naopak využi na analýzu toho, čo si spravila zle a mohla by si nabudúce zlepšiť.

Veď načo sa obklopovať negatívnym ak sa môžeme pozitívnym? Aj negatívne veci majú svoje čaro ale nie takéto, ktoré ti berú energiu.
A čo na tom ak sa rozplačeš? Myslíš, že iní ľudia neplačú? Možno oveľa viac ako ty, ale nie v tom momente. Možno druhí majú tak dobrú masku, že dokážu skryť emócie a tvária sa ako majstri sveta.

Ale načo je to dobré?

Kiež by som zažil svet v ktorom existuje úprimnosť a ľudia by sa na nič nehrali. Dokázali by prejaviť všetko čo v danom momente cítia a nehanbili sa to dať aj najavo či to povedať.

príčina môže byť aj klinická, napr. v hormonoch štítnej žlazy,alebo hypovitaminoze...takže najskôr sebaanalyza,na tejto rovine,potom lekár..
nech ti je povzbudením,že máš mäkké srdce,schopné súcitu, takých ľudí v dnešnej dobe ubúda...

Viem,že som slaboch,preto som napísala sem,či tu náhodou nieje niekto,kto si tým prešiel a zvládal to a zvláda...kto by mi vedel poradiť..ja som potom nahnevaná sama na seba,že som nebola schopná nič povedať,a len som mlčala..:-(

Keď má napríklad psychicky slabý študent skúškové obdobie a potrebuje sa veľa učiť, ale všetci žúrujú a púšťajú hlasnú hudbu, tak on sa rozplače. Psychicky silný si dá štuple do uší a pomyslí si, že osratí sú všetci aj s ich hudbou :) Tým neublíži ani sebe, ani im, lebo došiel na kompromis, ktorý uspokojí obe strany.