Už je tomu 2 roky čo ma priatelka opustila. A po tých 2 rokoch ma stále prepadajú úzkostlivé stavy, je mi smutno pretože ju milujem a stále sa s tým neviem vyrovnať. Nedokážem mať žiadne pocity k inej žene, nedokážem mať vzťah. V práci aj v mojich koníčkoch fungujem dobre, aj keď idem s kamarátmi sa baviť čo chodím pravidelne. Lenže zistil som že nie som naozaj šťastný a som zdeptaný. Niekedy proste plačem a plačem ako malé decko a nedokážem to zastaviť. Bola to moja jediná najdoležitejšia žena v mojom živote a nech čo robím ako robím neviem na ňu zabudnúť. Neviem si predstaviť čo budem robiť ďalej, pretože ona bola moja jediná ktorú som si chcel vziať za ženu. Už sa mi aj rysoval jeden vzťah, jedna žena sa do mňa zamilovala, ale z mojej strany necítim nič a nedokázal by som jej dať lásku. Všetko čo som cítil som dal mojej ex a trápi ma že už je to všetko preč a moje vzťahy skončili asi už nadobro. Pomaly savyrovnávam s tým že budem starý mládenec ktorý nebude mať nikdy deti a šťastnú rodinu.
Psychicky zničený
Eduard
tatana1378
cas vsetko vylieci
Weirdo
Poznam. A nemyslim, ze pomoze povedat si ze ju proste nemilujes. Ked raz niekoho mas rad, nedokazes to zmenit myslienkou. Ked citis ze toto je ta prava/ten pravy, tak ten pocit mat asi nebudes pri 10tich dalsich ludoch
Mam dojem ze ked raz clovek niekoho miluje, celym srdcom, tak druhu osobu nedokaze milovat rovnako (ak vobec)...
Ale v poslednej dobe sa akosi rozmohla u ludi myslienka "ked to budes takto vnimat tak aj tak dopadnes". Pripada mi to len ako zastierka pred citmi, je to sice racionalne, aby sme sa neutapali v trapeniach ale tie city len tak jednoducho nezmenis. Ale to je moj nazor.
Sašena
pokial budes takto rozmyslat tak tak aj skoncis
