ahojte.
mam 27r. uz od strednej trpim depresiami, uzkostou a strachom z takmer kazdej veci, ktora normalnemu cloveku pride ako banalita (napr. ist niekam nieco vybavit). som tazky introvert, podarilo sa mi vsak vystudovat VS, teraz som bol skoro rok na urade prace (v mojom odbore je tazke zamestnat sa, plus istu rolu zohrali aj moje psychicke problemy). teraz sa objavila celkom realna moznost, ze by som mohol ist na nejaky cas pracovat do kniznice. v prvom momente som sa tesil, ale potom ma prepadol strach a pochybnosti - budem to zvladat? co ak zlyham? nebudem dost dobry? - a tak podobne. ale sediet doma zostat nechcem, pretoze to nepomoze nicomu.
citim sa vsak deprimovany, tieto nalady kolisaju - od lahsej melancholie k stavom stredne tazkej depresie. chodim k psychiatrovi, mam za sebou aj niekolko rokov psychoterapie. samozrejme, som na tom neporovnatelne lepsie ako pred rokmi, ale aj tak mi tieto stavy dost komplikuju kazdodenny zivot. do buducna vidim svoj zivot dost pesimisticky. mam pocit ze na tuto dobu nejak nestacim, ze som prilis pomaly a nedokazem sa adaptovat. a vieme ze naroky stale stupaju a ja proste nedrzim krok uz teraz.
mam pocity, ze by bolo lepsie, keby som sa rano ani nezobudil... a to mi napada aj ked som celkom "v pohode" (tzn. nemam az take depresie), proste som zo vsetkeho toho kolotoca - psychologovia, psychiatri, lieky, dobre stavy, zle stavy, depresie, uzkosti - strasne psychicky unaveny. nemyslim, ze sa dozijem nejakeho vysokeho veku, ak to dotiahnem do 40tky tak si mozem gratulovat (a to som este asi aj prestrelil).
uvidim, ako sa chytim v tej novej praci. urcite do toho dam vsetko, aj keby to malo byt velmi tazke. :(
