Dôvera? Čo je vlastne dôvera.Nebudem to tu rozoberať, pretože by to viedlo len k tomu, že by to neviedlo nikam. Môžem ti však napísať to, ako to vidím ja. to, či je partner verný záleží hlavne od jeho vlastného rozhodnutia a typu osobnosti. Ja som sa pre vernosť v minulosti rozhodol. Túžil som mať manželstvo do konca života, túžil som aby moja manželka bola pri mne šťastná...no nestalo sa tak a manželstvo po 15tich rokoch utrpelo porážku aj napriek tomu, že som v to manželstvo veril. No najskôr som veril málo a nepodarilo sa mi ho zachrániť. Prečo? Pretože som už nechcel.
Prečo som nechcel je dlhý príbeh. Nebudem tu písať o mojom súkromí. Manželku som podviedol aj ja. Raz, je jedno či v myšlienkach, bozkoch alebo pohlavnom styku. Bolo to len jediný raz. Manželstvo nefungovalo vyše 5 rokov. len sme sa občas pozdravili a to bolo všetko.
Ja čo by som k tomuto napísal je len to, že mám podobný strach ako má zakladateľka. A niečo podobné som v tom mojom ,,vzťahu,, zistil tiež. Ale to je tiež nadlho, no akonáhle skončilo moje manželstvo, tak mám strach sa zamilovať, strach ísť do vzťahu, strach .... Ale nie je to strach z toho, že by ma manželka podviedla, ale z toho, že narazím na podobnú ľudskú bytosť, akou bola ona. Za vzťah môžu vždy obaja a aj ja som zlyhal. No bojím sa nie toho, že zlyhá môj partner ale toho vlastného. Aj ja som si voľakedy myslel, že nie som schopný podvodu a stalo sa. Aj keď vzťah už nefungoval a manželstvo bolo len na papieri, tak sa to stalo.
Len tým chcem napísať, že vernosť je o rozhodnutí a láske. Nie o vzťahu ako takom. Ja mám strach doteraz. Neviem ako to bude a či vôbec budem mať ešte niekedy vzťah. Stále odsudzujem neveru ako takú, aj napriek tomu, že som svoj návod sklamal, tak viem, že to bol len následok niečoho. A to niečo treba analyzovať. treba analyzovať seba a to prečo sme vo vzťahu zlyhali! Až potom budeme vedieť či bude tento taký, aký chceme aby bol. Zlyhajú vždy obe strany a záleží na bytosti či si dokáže svoju vinu a zlyhanie priznať, alebo nie.
Môžem sa mýliť ale vernosť a dôvera je o rozhodnutí. Je len na nás samých, akú emóciu do tohto rozhodnutia vložíme či tá, ktorá tam bola zafixovaná v minulosti ovplyvní našu budúcnosť.
Ja ti poradím. Možno nie najlepšie ale jediné čo môžeš v tomto stave v akom sa nachádzaš spraviť, je povedať to partnerovi. Ja by som to urobil ak by som cíti to, čo ty. Ak ťa vypočuje a pochopí to, tak sa vám pôjde životom ľahšie a dokážete si navzájom veľmi pomôcť.
Úprimnosť a otvorenosť. len to ti môžem poradiť. Možno je to trošku zvláštne čítať od niekoho, kto podviedol ale snáď ti to niečo dá.
Posielam ti ešte jeden príbeh, snáď mi ho tu nechajú (možno to nesúvisí s témou ale mohol by ti pomôcť)
Srdce na zámok
Dávno - pradávno žil na svete človek, ktorému v detstve chýbala láska. Niekedy to tak býva: rodičia dajú život, na nič iné však už nemajú silu, čas a ani schopnosti. A človek potom namiesto toho, aby sa učil mať rád, je na rodičov naštvaný a urazený.
Ako je známe, kto je naštvaný, tomu tečú nervy a urazeného každý ešte podpichne. Rovnako to bolo aj s naším človekom. Usúdil, že svet je k nemu nespravodlivý a ľudia sú naňho zlí. Je jasné, že sa to muselo okamžite prejaviť na jeho živote. Znovu a znovu ho niekto urážal a rozčuľoval a tak to šlo deň za dňom. Mal otvorené srdce, ale vždy sa dočkal akurát pľuvanca do tváre. Bolo to bolestivé, preto svoje srdce uzamkol na tri zámky a kľúče vyhodil. Povedal si, že tak bude život lepší.
Ibaže bez lásky sa žiť nedá. Láska je blahodarný prameň, ktorý nás živí a dodáva nám silu. A tak človek žil, odhrýzal zo svojho krajca, zarábal si na živobytie, no v jeho živote chýbala radosť. Okolo neho bolo vzduchoprázdno a v jeho srdci pusto. Komu by sa aj chcelo dlho klopať na zavreté dvere, keď je srdce zamknuté na tri zámky?
Jeho duša teda pomaly vysychala, pretože jej chýbala životodarná láska. jedného dňa človek zastonal: ,,Načo je taký život, radšej by som nežil vôbec. Chradnem a umieram. všetko vo mne vyschlo, rozpraskalo s pokrylo sa kôrkou, moja duša je vyschnutá ako púšť. Život, za čo ma trestáš?,,
Život mu odpovedal: ,,Každý má vo svojom srdci večný prameň lásky, tak prečo z neho nečerpáš a neživíš svoju dušu?,, ,,Lebo moje srdce je zamknuté na tri zámky.,, ,,Tak ho odomkni, otvor dokorán a budeš šťastný.,, ,,Ako ho mám otvoriť dokorán, keď ani neviem, kde sú kľúče? Všetko je zhrdzavené a pokryté machom...,, ,,Môžeš to urobiť iba ty.,, ,,Ale čo mám robiť, kam mám ísť, kde mám teraz tie kľúče hľadať?,, ,,Hľadaj a nájdeš,, sľúbil Život. ,,Nazri do svojej duše, tam nájdeš odpoveď na všetko.,,
Človek sedel a premýšľal: Ako mám nazrieť do svojej vlastnej duše? Potom si zrazu spomenul na slová, že oči sú zrkadlom duše. Postavil sa pred zrkadlo a pozrel sa priamo do svojich očí. Zhrozil sa, keď zbadal, aké sú prázdne, nešťastné a vyhasnuté. Vari je naozaj taký? Skutočne sa pozrel do svojej duše. Pozorne sa zahľadel a zrazu sa do nej prepadol ako do hlbokej studne. Človek sa ocitol uprostred ničotnej pustatiny, na ktorej nerástlo nič dobré, iba chradnúca burina sa predierala cez rozpraskanú zem. Obďaleč ležal veľký kameň a na ňom sedel vták. Mal múdre a smutné oči.
,,kde som sa to ocitol?,, poškrabal sa na hlave človek. ,,Kam teraz? ktorým smerom sa mám vydať? nechcem zomrieť v tejto pustatine. Kde mám začať hľadať?,, V tom v ták prehovoril ľudskou rečou: ,,Čo si stratil, človeče? Som Gamajun . čarodejný veštecký vták. Spýtaj sa ma, ak budem vedieť, pomôžem ti.,, ,,Dobrý deň, Gamajun. Ak mi pomôžeš, budem ti veľmi vďačný. Hľadám kľúče. kedysi som zamkol svoje srdce na tri zámky a kľúče som vyhodil. teraz však nemôžem piť z nekonečného prameňa. Je pre mňa nedobytný.,,
,,Takže si sa rozhodol, že ich nájdeš? Na to si prišiel sám, alebo ti to niekto poradil?,, ,,Poradil mi to Život.,, ,,tvoj Život ťa má naozaj rád, lebo ja viem, kde máš hľadať tie tri kľúče a môžem ti ukázať cestu. Poď za mnou, len daj pozor, nech ti neuletím.,, A tak človek šiel za vešteckým vtákom. Šli a šli, až vták človeka zaviedol k hore. V hore vyvierali tri pramene a rozlievali sa do jazier. ,,Sme tu,, povedal vták,, tu sú tvoje kľúče.,, ,,Žartuješ, operenec? veď to nie sú kľúče, ale pramene. Tými zámky neotvorím.,, ,,Vedz, že to nie sú obyčajné pramene - sú zázračné a prastaré. Zmývajú z človeka všetko zlé, rozpúšťajú špinu a očisťujú dušu. Kľúče od svojho srdca si odhodil poriadne hlboko. teraz sú niekde tu, celkom na dne jazier. Aby si kľúče našiel, budeš sa musieť potopiť do každého z nich. Iba tu odomkneš svoje srdce. Pokiaľ sa, pravdaže, nebojíš potápania.,,
Človek podišiel bližšie, aby si pramene lepšie prezrel. Vták mal pravdu, neboli to obyčajné pramene. V prvom bola voda studená ako ľad, v druhom horúca, až z nej vystupovala para, iba v treťom bola voda príjemná - ani studená, ani horúca...taká akurát. ,,V tejto sa vykúpem,, rozhodol sa človek, no veštecký vták ho mávnutím krídel zastavil. ,,Pekne jeden po druhom, nemôžeš zberať úrodu, kým nezaseješ. Tri kľúče - tri zázračné pramene. V prvom je mŕtva voda, v druhom živá a v treťom liečivá. Keď sa do nich ponoríš v správnom poradí, bude to mať zmysel, ale ak nejaký vynecháš, nič sa ti nepodarí a všetko zostane po starom.,,
,,Prečo ba som sa mal ponoriť do mŕtvej vody?,, ,,Aby si tam nechal všetky zlé skúsenosti, svoj horký prídel. Musíš ich pochovať v mŕtvom prameni a stĺcť ním kríž.,, ,,To sa dá? Pochovať skúsenosti? Vari ich nezbierame preto, aby sme si ich pamätali a poučili sa z nich?,, ,,Ty máš na mysli iné skúsenosti. Tie, ktoré sú pre teba užitočné, žijú, uchovávajú sa v tvojom srdci. NA srdci ti však ležia aj všetky krivdy, žiaľ a zármutok, zatemňujú mu biele svetlo a ako mŕtvy náklad ho ťahajú k dnu. nechceš na ne myslieť, pretože to bolí, ale nechceš sa ich ani zbaviť, lebo ti je to ľúto. Je to iba tvoja mŕtva energia, ktorá spôsobuje pohrebnú náladu. Tak ich bez milosti pochovaj, inak to totiž urobia ony tebe. Očisti svoju dušu a urob si v nej miesto na niečo lepšie.,,
Človek sa prežehnal, nadýchol a s odrazom skočil do ľadového prameňa. Voda bola taká studená, že sa nemohol hýbať a pripadal si ako mŕtvy. Klesol na dno ako kameň a uvidel svoj život akoby zvrchu. Sedel uprostred života, zamračený a nazlostený, ani keby čakal, kto po ňom hodí kameňom. Okolo neho chodili ľudia, niektorí k nemu cítili nenávisť a nosili ju pri sebe skrytú ako kameň. Len čo si ho všimli, vzali ten kameň a hodili ho po ňom. On ich všetky chytal a ukladal si ich do svojej duše. Tam už mal hotovú kopu z kameňov, čo kopu, obrovskú skalu. Základ tej skaly tvorila tá úplne prvá a najväčšia krivda - nenávisť k svojim rodičom. Pozrel sa pozorne a všimol si, že pod skalou leží kľúč, krásny vyrezávaný kľúč. Len čo sa za ním natiahol, skala ho zavalila, dusila ho a tlačila ku dnu. ,,Nie, nechcem!,, zakričal a do úst sa mu vhrnula ľadová voda. hrozne zatúžil žiť. Zakašľal, začal sa trepať, mávať rukami a nohami, ale náklad na duši sa mu nepodarilo zdvihnúť, stále ho sťahoval dolu, čoraz nižšie. ,,už ten balvan na svojej duši nechcem nikdy nosiť!,, zvolal z posledných síl. ,,Prepáčte mi, ľudia dobrí, už nikdy v živote sa na nikoho neurazím. odpustite mi, maminka a otecko, že som vás súdil. Už nechcem nijaké krivdy, nechcem si nič také pamätať. Stĺkam im kríž!,,
,,Ticho, nerev tak, už si vyplával,, začul hlas. Otvoril oči a pozrel sa okolo seba. ležal na brehu a lapal po dychu, vedľa neho sedel veštecký vták a s úsmevom ho pozoroval. ,,Myslel som si, že to bude moja smrť,, povedal človek a skúšal pohnúť rukami a nohami. ,,Veď aj bola,, prikývol vták. ,,Topil si sa v krivdách a odsúdení, no včas si sa spamätal, všetkým si odpustil a všetkým si sa ospravedlnil. Odhodil si svoju dlhoročnú záťaž.,, ,,Naozaj sa mi uľavilo,, potvrdil človek. ,,Ani keby som mal v duši prázdno, je to nezvyk...,, ,,Každé prázdno sa musí zaplniť,, prehovoril veštecký vták. ,,Polož si ten kľúč, neboj sa, nikto ti ho nevezme.,,
Človek si až teraz uvedomil, že drží v ruke vzorovaný kamenný kľúčik, ktorý bol zavalený tým obrovským balvanom. To znamená, že ho stihol chytiť... ,,Zavesím si ho na krk,, rozhodol sa človek. ,,Je to predsa kľúč od môjho srdca, už nikdy sa s ním nechcem rozlúčiť. Pôjdem po druhý kľúč. teraz musím skočiť do tej vriacej vody?,, ,,Správne,, potvrdil vták. ,,Aj tento prameň je neobyčajný. Lieči starosti a trápenie a odnaučí ťa vybuchnúť kvôli každej maličkosti.,, ,,Veď sa v ňom uvarím,, zapochyboval človek. ,,Presne tak sa v živote správaš,, sarkasticky zakrákoril vták. ,,Každú chvíľu chodíš ako obarený, takže to pre teba nebude veľký šok. Tak hop, horšie to už nebude.,,
Človek si dodal odvahy a skočil do druhého prameňa. Pálilo to tak, že všetky myšlienky sa mu vyparili z hlavy. Pred očami mu prebehol celý život. Videl, ako premrhal lásku, stratil priateľov, bol taký zaslepený, že nevidel ani šťastie. Stále sa niekam náhlil, niečo robil, o niečo sa pokúšal a usiloval, ale načo to všetko bolo, nevedel. Každého, kto sa k nemu priblížil, odstrčil. Tým, čo ho mali radi, lásku neuveril a nikomu, kto potreboval jeho pomoc, nepomohol. To preto, lebo mal zamknuté srdce. Také smutné obrazy mu prebehli pred očami. NA dne zbadal perleťový kľúčik. ležal v lastúre perlorodky a hral všetkými farbami.
Človek si pomyslel: Bože, odpusť mi! Dal si mi toľko darov a ja som si ani jeden z nich nevšimol. A to, za čím som sa hnal, mi je nanič. To som nebol ja. Bol to prízrak, posadnutosť. Môj život je preč, premrhal som ho. keby som tak mohol začať odznova, vedel by som, že to najdôležitejšie bohatstvo sa ukrýva v srdci... ,,Tak ho otvor,, pošepol mu niečí hlas. ,,Ešte nie je neskoro...,, V tej chvíli ucítil, že mu niekto čosi vložil do ruky. Zrazu bol na brehu a v ruke držal perleťový kľúč. ,,Aký je krásny, zašepkal. ,,je rovnaký ako tvoje srdce,, povedal veštecký vták. ,,Zavrel si ho do škrupina, zabarikádoval a odhodil až na dno, aby si necítil nijakú bolesť. A s ním aj perlu, ktorá robí dušu krásnou. Nikto však nemôže žiť bez bolesti. Bolesť je odvrátená strana radosti. Neboj sa otvoriť svoje srdce. Až to urobíš, všetci uvidia tvoju perlu a bude ich to k tebe priťahovať.,, Človek pridal aj tento kľúčik na šnúrku a zavesil si ju na krk. Všimol si, že má odrazu hladké ruky, koža na nich bola nová a ružová, ani keby bol znovu dieťaťom.
,,Stará koža ti zliezla a namiesto nej narástla nová,, vysvetlil mu vták. ,,Je tenká a citlivá. Cudziu bolesť cíti rovnako, ani keby bola jej. Rovnako aj cudziu radosť pokladá za vlastnú. Budeš mať nutkanie darovať ostatným radosť, aby si sa ty sám cítil dobre.,, ,,Pochopil som to, veštecký vták. Teraz budem žiť inak, z celého srdca, nebudem sa báť bolesti. tretí kľúč je teda v tomto prameni?,, ,,Už to tak vyzerá.,, ,,Tak to je ľahké,, potešil sa človek. ,,Voda v ňom nie je ani horúca, ani studená, je taká akurát. Do tej skočím rád.,, ,,Nerob unáhlené závery,, poznamenal veštecký vták. ,,tento prameň nie je obyčajný, ale liečivý. Je zo všetkých najdôležitejší. Aby bol účinný, musíš sa vykúpať najprv v tých dvoch.,,
,,Boh mi pomáhaj,, povedal človek a ponoril sa do tretieho prameňa. Hoci voda v ňom nebola ani horúca, ani studená, zatajil sa mu dych, pretože sa dostal do víru, prudko sa točil, všade bola tma a on cítil, že sa topí a v tej neznesiteľnej tme sa rozpadá na kúsky. Stratil pojem o tom, kde je dole a kde hore, dokonca aj o tom, kde je on sám. Bol maličký ako jediná molekula v celom vesmíre. Zatočil sa a plával do ničoty... Zrazu sa jeho videnie akoby preplo, pozrel sa okolo seba a uvidel, že navôkol je veľa takých molekúl, ako bol o sám. Všetky leteli po svojej dráhe, spájali sa a rozdeľovali... Vyzeralo to nádherne, doslova ani keby sa pred ním rozohrala hudobná skriňa zložená zo skrutiek a z ozubených koliesok. Všetky tie detaily spolu vytvárali prekrásnu hudbu. Uprostred toho všetkého uvidel kľúč. Bol to veľký zlatý kľúč. Akoby sa tým kľúčom naťahovala celá hudobná skriňa. Vrhol sa ku kľúču a v tom si uvedomil, že je súčasťou toho uzavretého kolobehu, v ktorom je všetko vzájomne prepojené. Každý je samostatnou jednotkou, ale zároveň je súčasťou jediného celku. Každý má svoju funkciu, dohromady však vytvárajú harmóniu a božskú dokonalosť.
,,Pane Bože, vidím ťa,, pochopil zrazu. ,,To sme my všetci, keď sme spolu...,, ,,Aj ja ťa vidím, synak,, ozval sa Boh. ,,Si dôležitou a potrebnou súčasťou vesmíru. Leť a svieť. A vedz, že ťa potrebujem, lebo bez teba by to nešlo. Bez teba by bol obraz sveta neúplný. Vieš si predstaviť, aké ťažké je celé to riadiť? Poď si to vyskúšať, postav sa na moje miesto.,,
A človek zrazu ucítil, že je tým zlatým kľúčom a na okamih sa pred ním odkryli všetky tajomstvá vesmíru, celý mechanizmus a všetky vzájomné vzťahy. Pochopil, že každý je stredom svojho vesmíru a zároveň kľúčom, ktorý celý mechanizmus spúšťa... Človek sa vynoril, lapal po kyslíku a nedokázal nabrať dych, pretože sa dotkol tajomstva bytia, ktoré dosiaľ nepoznal a ani si ho nedokázal predstaviť.
,,Tak čo, vyliečil si sa?,, spýtal sa veštecký vták. ,,Ani neviem,, priznal sa človek. ,,Myslel som si, že vyliečiť sa znamená uzdraviť sa z choroby.,, ,,veď si sa uzdravil,, upokojil ho vták. ,,Aby si sa uzdravil, musíš pocítiť celistvosť. Keď stojíš sám proti celému svetu, nemôžeš byť zdravý. No ak budeš jeho súčasťou, staneš sa časťou uzavretého kolobehu a spoznáš absolútne šťastie.,,
,,Ďakujem ti, veštecký vták,, poklonil sa človek. ,,Naučil si ma byť múdrym. Ďakujem, že si ma doviedol ku kľúčom a ukázal mi liečivé pramene.,, ,,A kde máš posledný zlatý kľúčik?,, spýtal sa vták. ,,Vari si si ho nevzal?,, ,,Vzal,, zasmial sa človek. ,,Je v mojom srdci. Svoje srdce som už otvoril. Teraz v ňom budem opatrovať všetky tri kľúče, aby som ich nestratil a aby som nezabudol.,,
Človek sa rozhliadol a uvidel, že pustatina zmizla. Zo zeme vyrastala zelená tráva a rozkvitali kvety. Zo skaly vytryskol nový prameň, trblietal sa, bublal a striekal na všetky strany. ..Prameň životodarnej lásky,, pochopil hne´d človek. ,,Tak tým sa živí duša. Panebože, je to nádherné!,, ,,Vždy je to tak, keď duša prekvitá. je to požehnanie. Pozri sa, ako si ty sám opeknel,, vyzval ho vták.
Človek sa pozrel na vodnú hladinu a naozaj: bol krásny ako bohatier zo starých ruských bylín, mal priamy pohľad, široké plecia, zmyselné pery, v očiach iskričky a na ústach veselý úsmev. Pozeral sa a zrazu si uvedomil, že je doma. Stojí pred zrkadlom a díva sa sám sebe do očí. Predtým videl v zrkadle unaveného a nešťastného človeka, no teraz pred ním stojí silný, veselý a šťastný mladý muž. A tak žil so srdcom otvoreným dokorán. V jeho duši už neboli nijaké krivdy, strach ani smútok. Šíril okolo seba radosť a riadil svoj vesmír, pretože ak to neurobí on, nespraví to nikto iný. Tri kľúče už mal navždy pri sebe, lebo keď ich človek raz nájde, už nikdy ich nestratí.
,,Každá lastúra obsahuje prekrásnu perlu duše. Keď si zoženiete svoju perlu, môžete sa kochať jej krásou, rozširovať jej lesk a zvyšovať jej jas. Ten, kto otvorí svoju lastúru, ukáže všetkým perlu svojej duše, pritiahne k sebe iných ľudí, príjemné udalosti a priazeň vesmíru. Máme dosť perlorodiek pre všetkých!,,
(Irina Semina - Obchod so šťastím)
