Ahojte, chcem sa s vami poradiť, čo by ste mi poradili, ako s týmto bojovať, nestáva sa mi to tak často, ale keď sa mi to stane, tak je to hrozné, ako to bolo dneska. Včera som mal dobrý deň, cestoval som do jedného mesta 20 km odo mňa a cítil som sa v autobuse super, nemal som nejakú úzkosť ani nič, tak dnes v dobrej viere som išiel opäť sa prevetrať, že mi bude zase dobre, ale nebolo.
V noci som dosť zle spal, ale ráno mi nebolo nejako výnimočne zle, tak som sadol na autobus, cesta trvala asi niečo málo nad 15 minút, ale nebolo mi nejako veľmi zle, aj keď som cítil, že je to horšie, ako včera. Prechádzal som sa v meste, bol som v obchodnom centre, ale úzkosť a panika ako si narastala, začalo mi byť zle a nevoľno, horšie sa mi dýchať. Chcel som ísť domov, išiel som na zastávku, na ktorej bolo dosť ľudí, úzkosť narastala a čoraz viac sa mi horšie dýchalo, ku koncu mi bolo tak zle, že som nevedel, či mám nastúpiť, alebo nie. Nakoniec som nastúpil, kúpil som si lístok, ako som sedel v autobuse, začalo mi byť na odpadnutie, dýchanie som nemal pod kontrolou, na poslednú chvíľu som odišiel z autobusu a šoférovi povedal, že musím niečo vybaviť a odísť preč.
Potom som išiel do parku a bol tam skoro 2 hodiny, bolo mi trochu lepšie ku koncu, tak som sa rozhodol, že na autobus už nejdem, ale pôjdem vlakom. Na vlakovej stanici bolo kopec ľudí, študentov, ale kúpil som si lístok a keď prišiel vlak, rozhodol som sa, že sa už musím nejako dostať domov. Keď som si sadol do toho malého vozňa, plnom študentov, začalo mi byť opäť na odpadnutie, bolo mi na zvracanie, potili sa mi ruky, dýchal som veľmi slabo, ale už nebolo cesty späť, vlak sa pohol a išli sme. Bolo mi tak strašne zle, že keby som si mal vybrať v ten moment smrť, tak by som reálne nad tým uvažoval, že radšej si vyberiem koniec života, ako prežívať tie neskutočné stavy.
Snažil som sa upokojovať, ako sa majú ostatní horšie, že netreba robiť paniku, na chvíľu to zabralo, ale potom prišiel ďalší ako by taký nával tepla a ostalo mi zase zle, do toho si niektorí asi všimli, že mi je zle, alebo sa niečo deje, tak pozerali na mňa dosť čudne, mne ostalo ešte horšie, na jednej stanici sme stáli asi 10 minút, myslel som, že ma asi porazí. Nakoniec som to nevydržal a vystúpil som na stanici približne asi 7 km od môjho domu, nakoniec som tých 7 km musel prejsť peši domov. Neviem si predstaviť, čo by som robil, keby sa mi toto stane 100-200 km ďaleko, alebo, že by prišiel v nejakom autobuse takýto panický atak a plnom ľudí, 2 hodiny cesty od domova, radšej by som asi zomrel. Už sa mi raz takýto zážitok stal v autobuse, že ma napínalo na zvracanie, cítil som návaly tepla, mal som pocit, že zomriem, ale prežil som to, ale doma som mal vtedy tuším pulz okolo 110, keď som prišiel. Ako s tým bojovať, nechcem toto zažívať, je to traumatizujúce.
