Mám 19. Priznávam, že nenávidím svoju rodinu. Nenávidím svojho otca, ktorý ma už na začiatku nechcel, posielal mamu na potrat a jeho mater, tá stará lakomá bosorka, čo si prekliala vlastnú dcéru, odkázala mojej mame, ktorá mala už všetko v ten den nachystané, že neprídu na krst lebo "oni parkhanta neplánovali a nechcú." K tej starej bosorke vôbec nechodím, lebo aj Moliérov Lakomec či hocijaká bosorka sa môže schovať pred ňou. Otec nám všetkým celý život aj po rozvode strpčuje, je v zahraničí, zarába veľké peniaze, ale platí len smiešne výživné a na našich rodinných prídavkoch, ktoré tam dostáva, sa priživuje, ale toto je aspoň vizitka slovenského súdnictva a spravodlivosti. Je to hnusný odporný zakomplexovný človek a rasista, ktorý na každého len kydá. Nikdy ma za nič nevedel pochváliť, len okritizovať a buzerovať ma, alebo ma osočovať a vymýšľať si úplne nezmysly, čo vôbec nie sú pravda. Pritom mohol byť rád, že je mi rodinou. Ja túto skutočnosť však preglgnúť neviem a plánujem si zmeniť aj meno, ak sa najbližšie roky nevydám.
Moja mama sa stará o domácnosť ako vie, nemá to ľahké, po finančnej stránke asi čaruje, že to dokáže utiahnuť. Ale jej absolútne nedôverujem, kedže jediné, čo okrem povinností rieši, sú druhí ľudia alebo nadávanie na otca. Citový vzťah nemáme žiadny. Pred bratom ohovára mňa, predo mnou zase jeho, pred jednou sestrou druhú sestru, pred druhou prvú, rady zvyknú druhých zosmiešňovať a ohovárať, takže sa im vyhýbam. Proste hrá na všetky strany.
Brat je tiež v zahraničí a už od detstva sa nebavíme a nerozprávame, len ked súrne treba, tak áno. Ked bol menší, mal akné a zvykli ho pravdepodobne šikanovať a doma si to, samozrejme, všetko vybíjal na mne. Boli to hnusné roky a potom ked odišiel, to isté som zažila v škole. Vtedy som ho hrozne nenávidela, no dnes som mu to odpustila, lebo už viem, prečo tak konal, aj ked na to nemal právo. On to však nevie a ani nechcem, aby to vedel, lebo on je momentálne plný sám seba, vždy na mne hľadal a hľadá len chyby a nadalej ma nenávidí bez príčiny, už len preto, že existujem a že raz sa so mnou bude musieť deliť o majetok po rodičoch. Peniaze spomínam preto, že sú jeho prioritou, takisto ako sú prioritou každého jedného člena v mojej rodine. Viem, že keby sa dalo, s radosťou by zo mňa spravil aj bezdomovkyňu, popri ktorej by na ulici prešiel a ešte ju opľul. Mama sa mu pchá do zadku, lebo plánuje v niečom podnikať, takže samozrejme, aj jej svietia dolárovky v očiach.
Jej sestry sú také isté, riešia vždy len druhých, pritom sa nepozrú na seba. Radia mi, akého chlapa si mám zobrať, pritom ony si všetky zobrali tupcov a grázlov. A pritom ony mali dobrého milujúceho otca, čo som ja nikdy nemala.
Poviem vám, je mi z nich všetkých zle. A to nevravím, že ja som tá dobrá, nie, možno kedysi som im to trpela, ale dnes k nim nemám absolútne žiadny rešpekt, doma som hnusná, arogantná a ukričaná, lebo ten jed je vo mne a potrebuje sa dostať von, takže vraciam im všetko aj s úrokmi. Oni si totiž myslia, že oni jediní majú patent na pravdu, odsudzovanie a ubližovanie druhým, ale mýlia sa. Jediný môj únik je škola, kde sa stretávam denne so seberovnými, ako aj múdrymi ľudmi a profesormi. Tam som úplne iný človek, veselý, aktívny, šťastný. Možno si poviete, že je to maska a možno máte aj pravdu, jediné čo viem je, že tam si môžem povedať úprimne svoj názor bez primitívneho zosmiešňovania a normálne sa s niekým porozprávať. Akonáhle prídem domov, jediné, čo cítim je nenávisť a odpor. Zavriem sa pred nimi do izby a ani nevychádzam. Uvedomujem si totiž, že aj ked sa zdá, že mám, tak nemám nikoho. Kamarátky riešia úplne hlúposti, tým by som také niečo spomenúť vôbec nemohla. Chlapom neviem veriť, všetci sa so mnou doteraz chceli len vyspať, čo sa mi nepodarilo, lebo ja to vycítim. Nemám jediného človeka, s ktorým by som sa o tom mohla úprimne porozprávať, jediného komu by som mohla veriť (ved preto sem aj vlastne píšem). Nikto ma skutočne nepozná a keby ma poznali nenávideli by ma ešte viac. Ja ich nenávidím preto, že oni prví mňa nenávideli a bez príčiny. Proste preto, že existujem.
Práve preto si dnes vážim rodinu, nie však vlastnú, ale vo všeobecnosti. Viem, že je veľmi dôležitou súčasťou a mala by byť oporou. Každý si zaslúži mať šťastnú rodinu. A pokiaľ ju nevie vytvoriť, mieni byť neverný alebo nechce mať deti, nemal by sa do nej hrnúť. Škoda, že moji rodičia si pred svadbou nesadli a neporozprávali sa, kto si to spolužitie ako predstavuje. Ale asi to tak malo byť. A ja osobne, nikdy nechcem spraviť svoje deti nešťastné. Osobne by som neveru (ani jednu jedinú) nikdy netolerovala, nerozumiem, prečo sa mama s otcom nerozviedla skôr. Ale samozrejme, jej sestry i babka jej vraveli "vydrž, ved ste zobratí v kostole." Nič proti Bohu, ale ja by som veru s takým človekom nebola ani za svet. Prosím, vážte si, ak máte normálnu milujúcu rodinu, v kt. máte oporu a nie príťaž. Ked plánujete podviesť svojho partnera/partnerku, najprv myslite na ňu a na svoje deti. Ste dospelí ľudia, tak majte v sebe kúsok zodpovednosti. Len toľko k tomu. Ďakujem za prečítanie, ak ste sa dostali až sem.
