boj s rodinou a chorobou...

takže ako začať.
pred šiestimi rokmi sme sa odsťahovali z mesta, kde doteraz chodím do školy. aby to bolo "dobré pre mňa" tak ma doteraz nosia. v živote som nemala nejaký spoločesnký život, kamarátov iných ako v škole som nemala. čo sa nestalo, po xy rokoch sme sa v triede prestali hádať a utvorila sa väčšia skupina ľudí, s ktorými som si rozumela. poväčšine jednotkári a dvojkári, slušné deti. lenže nikam nemôžem chodiť. v živote som nemala problém s učením, keďže si už raz vypočutú látku zapamätám, tak som sa nikdy neučila. objavil sa nejaký chlapec s ktorým si lepšie rozumiem, no to dám bokom, riešim rodičov. keď chcem niekde ísť, mama po mne celý čas vrieska, nech sa idem učiť, až to nevydržim, radšej nikde nepôjdem a budem sedieť doma než to, aby robila taký cirkus. chceli sme ísť napr. do kina na 4tú, no ona po mne do telefónu v polovici filmu začala kričať, že ma prišla z dediny odniesť naspäť domov a nech idem. vždy mi povie že som neskutočne drzá keď niekde chcem ísť a vôbec mi NEVERÍ. v živote som ju neoklamala, ale ona jednoducho nechce prijať možnosť, že by mi mala veriť. ak náhodou chcem cez víkend ísť do mesta, pustí ma max. na hodinu-dve a to tak, že v meste môžem byť do štvrtej a vyvoláva mi, kde
som. to chápem, asi som len náročná. že sa o mňa bojí, keď idem s chlapcom. ale vec, ktorá ma neskutočne deptá je čas. moje kamošky z "partie" zo školy sa sťažujú, že ich rodičia nepustia do mesta o 8mej a mňa neskutočne deptá to, že nič iné nerobím, len vyhrávam súťaže a ona mi jesnoducho neverí a vrieska po mne. ja som z tejto situácie už úplne zdeptaná... mám papier od psychologičky o nadpriemernom nadaní a doteraz som sa s ňou hádala o tom, že chcem ísť na pedagogickú str. školu- musela som ustúpiť, dokonca som si dala také školy, ktoré chcela ona, len aby som jej urobila dobrý pocit. sama vie, v akom zlom psychickom stave som bola po dvoch mesiacoch v lete a so zdrav. problémami, pričom som sa nestretla so žiadnym spolužiakom, lebo "nemali čas". pred rokom som zo situácie bez kamarátov bola tak zdeptaná, že som začala s anorexiou. nejakým zázrakom som sa z toho dostala, určite aj kvôli tomu, že ma podržala partia. dnes po mne zas začala vrieskať s tým, že som išla z vysokého kola súťaže do obchodu s kamarátkou-samozrejme slušnou... vedela o tom, že pôjdem, a aj tak po mne začala kričať a po ani nie pol hodine som musela ísť domov "učiť sa". tá situácia pred skúškami a s ňou ma zase tak zlomila, že si o sebe namýšľam, že ma nikde nepustí, lebo som taká tučná, že sa za mňa hanbí a že by som mala tých 5-6 kíl, ktoré som po svojom "kostrovom období" zas nabrala, mala schudnúť... nad vodou ma už drží iba dotyčný, ktorý mi hovorí, aby som určite nechudla, rozprávame sa o dobrom jedle a tak.. ale ja som už v koncoch. začínam cvičiť cviky, ktoré mám zakázané kvôli problémom so stavcami, aby som cítila tú bolesť, lebo určite so mnou niečo nie je v poriadku, keď ma ani mama vonku nepustí...