takže ako začať.
pred šiestimi rokmi sme sa odsťahovali z mesta, kde doteraz chodím do školy. aby to bolo "dobré pre mňa" tak ma doteraz nosia. v živote som nemala nejaký spoločesnký život, kamarátov iných ako v škole som nemala. čo sa nestalo, po xy rokoch sme sa v triede prestali hádať a utvorila sa väčšia skupina ľudí, s ktorými som si rozumela. poväčšine jednotkári a dvojkári, slušné deti. lenže nikam nemôžem chodiť. v živote som nemala problém s učením, keďže si už raz vypočutú látku zapamätám, tak som sa nikdy neučila. objavil sa nejaký chlapec s ktorým si lepšie rozumiem, no to dám bokom, riešim rodičov. keď chcem niekde ísť, mama po mne celý čas vrieska, nech sa idem učiť, až to nevydržim, radšej nikde nepôjdem a budem sedieť doma než to, aby robila taký cirkus. chceli sme ísť napr. do kina na 4tú, no ona po mne do telefónu v polovici filmu začala kričať, že ma prišla z dediny odniesť naspäť domov a nech idem. vždy mi povie že som neskutočne drzá keď niekde chcem ísť a vôbec mi NEVERÍ. v živote som ju neoklamala, ale ona jednoducho nechce prijať možnosť, že by mi mala veriť. ak náhodou chcem cez víkend ísť do mesta, pustí ma max. na hodinu-dve a to tak, že v meste môžem byť do štvrtej a vyvoláva mi, kde
som. to chápem, asi som len náročná. že sa o mňa bojí, keď idem s chlapcom. ale vec, ktorá ma neskutočne deptá je čas. moje kamošky z "partie" zo školy sa sťažujú, že ich rodičia nepustia do mesta o 8mej a mňa neskutočne deptá to, že nič iné nerobím, len vyhrávam súťaže a ona mi jesnoducho neverí a vrieska po mne. ja som z tejto situácie už úplne zdeptaná... mám papier od psychologičky o nadpriemernom nadaní a doteraz som sa s ňou hádala o tom, že chcem ísť na pedagogickú str. školu- musela som ustúpiť, dokonca som si dala také školy, ktoré chcela ona, len aby som jej urobila dobrý pocit. sama vie, v akom zlom psychickom stave som bola po dvoch mesiacoch v lete a so zdrav. problémami, pričom som sa nestretla so žiadnym spolužiakom, lebo "nemali čas". pred rokom som zo situácie bez kamarátov bola tak zdeptaná, že som začala s anorexiou. nejakým zázrakom som sa z toho dostala, určite aj kvôli tomu, že ma podržala partia. dnes po mne zas začala vrieskať s tým, že som išla z vysokého kola súťaže do obchodu s kamarátkou-samozrejme slušnou... vedela o tom, že pôjdem, a aj tak po mne začala kričať a po ani nie pol hodine som musela ísť domov "učiť sa". tá situácia pred skúškami a s ňou ma zase tak zlomila, že si o sebe namýšľam, že ma nikde nepustí, lebo som taká tučná, že sa za mňa hanbí a že by som mala tých 5-6 kíl, ktoré som po svojom "kostrovom období" zas nabrala, mala schudnúť... nad vodou ma už drží iba dotyčný, ktorý mi hovorí, aby som určite nechudla, rozprávame sa o dobrom jedle a tak.. ale ja som už v koncoch. začínam cvičiť cviky, ktoré mám zakázané kvôli problémom so stavcami, aby som cítila tú bolesť, lebo určite so mnou niečo nie je v poriadku, keď ma ani mama vonku nepustí...
boj s rodinou a chorobou...
spýtaj sa mami na detstvo, čo mala dovolené, ako sa k nej babka správala. Ale tipnem si, že presne tak, ako sa mama teraz správa k tebe. Prehnane ju ochraňovala, alebo bola len nenormálne tvrdá - príkazy a zákazy.
Nuž a povedz jej všetko to, čo si tu napísala - o svojich pocitoch, že ťa tak "chráni" až máš chuť si ubližovať ty sama, lebo je to neznesiteľné. Že ťa psychicky nenormálne deptá. Je to blízko týrania.
.
To je čo za život, keď nemôžeš chodiť von??
Pozri, ak sa tvoja mama nevie slušne správať, tak ju ignoruj. Vrieska po tebe v telefóne? Zlož jej to, zavolaj ocovi kde si a ako prídeš domov (busom) a vypni si mobil. Máš sa viac učiť?? Nuž, nulku už dostať nemôžem takže, žiaľ nedá sa mami. Musíš sa zmieriť, lepšie to už nebude. Len biedne jednotky a výhry v súťažiach.
.
Mama má akoby klapky na očiach. Vôbec nevníma, čo robi a ako veľmi ti ubližuje. A k vlastnému decku sa matka NIKDY nespráva ako profesionál (ako učiteľka), tam je úplne iné puto, model správania, ktorý opakuje. A chová sa teda dosť vadne.
Zbaviť človeka spoločenského kontaktu je ten najväčší trest. Človek proste kontakt s okolím a druhými ľuďmi potrebuje pre normálne fungovanie. Ak máš na to odvahu, zavolaj ju SEM. Ukáž jej čo si napísala... a nech ti k tomu niečo povie.. alebo tu niečo napíše. Zatvárať niekoho do domu, lebo ONA má strach, je choré.
Prípadne si zavola na: www.unicef.sk vykecaj sa tam a uvidíš čo ti na situáciu povedia oni. A dohodni sa s nimi na dátume a hodine, že im dáš mamu k telefónu, nech si s ňou pohovoria oni. Ja by som ju preplieskala, ale viem, že by to nepomohlo :( tak radšej skús niečo z horeuvedeného.
No deti treba pred touto dobou chrániť a na druhej strane to nie je vždy ľahké ak väčšina rodičov deti nechráni a dovolí im to, čo ostatní rodičia. Ísť proti väčšine si vždy vyžaduje dávku úsilia a odvahy.
Nevidel by som to až tak čierne. Doba je, aká je a to, čo robí väčšina (to, že kamarátky majú dovolené chodiť kade tade, vláčiť sa s frajermi...atď ) ešte neznamená, že to musí robiť aj ona...
...ale to len tak na okraj
tasty uuuplne súhlasím
aj na to existuje diagnóza ak rodičia prehnane vnucujú deťom svoje nedosiahnuté životné túžby, a kvôli tomu terorizujú svoje deti
najhoršie je, že si to vôbec neuvedomujú :( a myslia si, že to robia najlepšie, pritom ničia deťom život a budúcnosť, zdravý vývoj
matky pred otehotnením by mali prejsť psychotestami, čo vôbec majú na rodičovstvo
Ja by som len rada na akej skole ju naucili po detoch vrieskat.Ak sa takto chova aj v skole...chudak ziaci.Ona je podla vsetkeho ale po babke.Tam nie je cit,tam su len prikazy a zakazy.Musis s tym otcom len.Mame vysvetli ze nic zle nemas v plane robit len byt trosku s detmi,nech ti trosku veri.Vzdy sa jej opytaj v klude...preco zas kricis?Preco mi to nevies povedat v klude...
Chapem ze tvoja mama ta chce chranit, ale nevidi veci uplne jasne. Dost to prehana. Je ina doba a tym ze ti zakazuje robit to co robia tvoji rovesnici, akurat ti sposobuje traumu a rozne psychycke problemy, akurat to ona nevidi. Tazko poradit, asi jedine to vydrzat do konca skoly nejak a potom utiect prec.
hah, stále si poviem-lepšie ako babka: tá mi na to vždy povie: ja byť tvojou mamou v živote by som ťa nikde nepustila...
hah, stále si poviem-lepšie ako babka: tá mi na to vždy povie: ja byť tvojou mamou v živote by som ťa nikde nepustila...
