Ako nestratit chut nadalej zit...

Hmm...nic sa nelepsi, len zhorsuje. Ja co som po dlhom case trapenia sa vesela pozitivna hladala som vo vsetkom len to dobre, zacinam zas upadat aj vdaka mojej matke. Neskutocne sa sprava. Vycitky dennodenne pre take malichernosti ze neviem ci mam plakat alebo sa smiat. Alezacinam mat s toho riadne stavy uzkosti/depresie/agresivita lebo uz ju nezvladam.
Pritom ked je dobre - rozpravame sa vela a o vsetkom.
Ako to prekonat....fakt mi uz dochadzaju sily

Ahoj, pises ze chodis k psychologovi/psychiatrovi na kontroly. Urcite tie tvoje depresie a frustracie maju nejaku pricinu. Prisli ste na nieco? Lebo ak odstranis pricinu malo by to zmyznut, akurat sa to tazsie robi ako hovori. Lebo mam pocit ze by pricinou mohla byt aj tvoja mama. Trocha sa viem vzit do tvojej situacie, pretoze moja mama bola na tom istu chvilu dost zle a musel som skryvat emocie a byt ten "silny" v rodine. Strasne ma to deptalo a ked som videl mamku v depkach tak mi to teda vobec nepomahalo.

Treba to brať tak. Treba kašľať na lieky a treba sa rozmnožovať. Si myslíš, že ti tie lieky pomôžu, či čo? Umrieš, keď ich nebudeš brať?
Nie, keď nebudete brať lieky, tak budete žiť a neumriete. Keď to pochopíte, tak sa uzdravíte.
Neber lieky, nezabiješ bobra, ale nebudeš musieť čakať v čakárni chorých ľudí (na hlavu).
www.youtube.com
Nerieš korupciu, ale poďakuj.

Ahoj,

neviem Ti pomôcť, ale chcem Ti povedať, že tak ako sa cítiš Ti, sa pravdepodobne cíti dosť veľa ľudí, iba o tom tak často nehovoria.. čo podľa mňa nie je celkom správne. Je v poriadku ak o tom rozmýšľaš. Možno by si mohla skúsiť o tom s niekým hovoriť, myslím s niekým iným ako s lekármi a mamou. Písala si, že máš priateľov, ktorým často pomáhaš, a priateľa, ktorý Ťa miluje. Otázka je či ho miluješ aj Ty, alebo či ho miluješ natoľko, že mu dôkážeš povedať úplne o všetkom. Ak sa obávaš toho, že by Ťa nepochopil Tvoj priateľ (alebo priatelia) a začali by Ťa odsudzovať, tak to nemusíš.. teda áno, môže sa to stať samozrejme. Skôr mám ale na mysli, že by si v takom prípade mohla prehodnotiť, či také vzťahy majú vôbec zmysel, a či sa Ťa priatelia nesnažia len využiť.
Skús sa zamerať na to čo skutočne chceš Ty sama a mohla by si sa pokúsiť tiež prestať porovnávať svoj život s inými. Písala si, že Tvoja mama má po štyridsiatke, takže musíš byť ešte mladá baba. Neviem, čo by som Ti mala povedať.. možno - dovoľ si byť šťastná, máš na právo. A nezábúdaj, že všetko, absolútne všetko raz skončí.. tak sa príliš netráp a pokús sa od života získať čo najviac toho po čom túžiš. Nehľadaj šťastie mimo Teba, okolnosti nebudú vždy podľa Tvojich predstáv, dôležitejšie ale je ako sa k nim postavíš Ty.

Ked chodim na kontroly k psych.vtedy som vesela a tieto zmeny neriesim lebo mi to pride uplne nezmyselne. Ved vtedy sa mam fajn,tak si myslim ze to ostane.....ale bojim sa ze nastane u mna skrat a vazne si nieco urobim....velmi mi pridava k tym stavom matka-sama ma depky a je vybusna,s banality urobi najhorsiu vec na svete a otlka mi to o hlavu. Je uz dost v pi aj ona, a co je najhorsie v 44rokoch je bez chlapa,pracu ma na pi a nic s tym nerobi,stala sa zatrpknutou.....A pritom tolko sa rozpravame,riesime kadeco ale potom o par hodin prepne vypinac a uz je ina... Neviem ci hovorim k veci,alebo len bludy co mi napadaju....
Viem ze ludia maju horsie problemy,ale pre kazdeho je ten jeho problem najhorsi....ja aj cez moju pozitivitu uz stracam nadej,a ajnapriek tomu ze mam super kamaratky, milujuceho priatela sa citim tolkokrat mizerne,na dne. Ja kazdemu pomaham,radim v tom som dobra....ale sama sebe neviem uz. Nevidim vychodisko.......