Ahojte
Už veľmi dlhú dobu zvažujem to že sa o tomto potrebujem s niekým porozprávať, ale keďže nemám žiadnu blízku osobu tak som sa rozhodol pre tento príspevok. Tu je môj príbeh.
Som úplne obyčajný chlapec teraz mám už takmer 18 rokov a prežil som dectvo, ktoré nemal možno každý. Bol som veľmi tyranizovaný svojím okolím, či to už bolo v škole vonku alebo niekde doma a podobne. Nemal som kamarátov a s nikým som si nerozumel. A tak som vlastne dectvo strávil sám alebo pri knihách, pretože som veľmi rád čítal a predstavoval si svoj vlastný svet.
Ako išiel ďalej život tak som sa dostal do obdobia puberty, krásnych 15 rokov, nástup na strednú školu a druhá šanca. Nie žeby som začal nejako zle ale nemal som možnosť nejako zmeniť prostredie a tak ma ľudia poznali, to aký som a podobne. No rozhodol som sa pre zmenu a stalo sa zo mňa niečo čo dodnes ľutujem. Zobral som si príklad z mojich nových spolužiakov a chcel som byť ako oni. Stal sa zo mňa chuligán, začal som fajčiť pretože som si myslel že je to účastná vec, začal som večer chodiť von, piť alkohol a behať za dievčatami. Vtedy ľudia nejako zabudli na to čo som bol a už to ani nejako neriešili.
A tak som sa túlal týmto svetom možno rok. Pomedzi to som si zhoršil vzťah rodič a dieťa a začal sa starať o seba. Už 2 týždne pred 16. narodeninami som počas leta odcestoval za prácou do zahraničia a začal si šporiť peniaze. Začal som si pomaly uvedomovať že toto nieje život ktorý chcem žiť a tak sa moje priority z časti zmenili. Pracoval som kde sa dalo a vlastne všetko čo som mal som mal za vlastné peniaze. /bol som zo zaopatrenej rodiny, ale chcel som mať vlastné veci/ nezaujímali ma otcove peniaze aj keď som ho videl iba 2 krát v roku. Proste som sa nejako utiahol a vytvoril si znovu vlastný pohodový svet. Taká flegma mal som na háku a staral sa o seba. So spolužiakmi som si nakoniec sadol asi aj preto že sme všetci tak trochu dospeli.
A potom to prišlo, po pár neúspešných niekoľko týždňových vzťahoch, prišla na našu školu nová várka prvákov a medzi nimi som spoznal dievča.... Bola pre mňa úžasná a ja som sa do nej postupne zamiloval. Poznali sme už predným dlhšiu dobu no nikdy to nebolo také. A tak prišiel aj vzťah, ktorý trval viac ako rok. Bol som šťastný, mal som najkrajšie dievča na škole, pohodový život, ľudia ma brali, mal som aj peniaze, proste všetko sa zdalo byť super. Skutočne som ju veľmi veľmi miloval.
Trávili sme spolu všetok čas, chodili von, chodili k nám domov, trávili spolu večery a ja som znovu zmenil priority, bary pre mna prestali byť podstatné, škola taktiež. Proste som sa rozhodoval v momente prítomnosti a nejako nehľadel na budúcnosť. Leto som znovu trávil v zahraničí a aj počas školy som tam odchádzal vždy keď mi to bolo umožnené. Všetky peniaze čo som mal som mínal s ňou a kupoval jej všetko čo som jej videl na očiach. Chcem tiež povedať že aj keď sme mali veľmi pekný vzťah nemali sme spolu sex. Nikdy som ju do ničoho nenútil, bola to moja princezná proste ja som bol šťastný už len z toho že ju mám. Skutočne som lietal v oblakoch.
Asi v nejakom 8 mesiaci nášho vzťahu sme sa znovu odlúčili pretože som šiel pracovať. Veľa sa tým zmenilo, respektíve ona sa zmenila. Prestala mať na mňa čas, začala veľmi veľa klamať a vymýšľať si hlúposti, opíjala sa s mojimi kamarátmi a dodnes neviem či ma aj nepodviedla. Za mojím chrbtom urobila veľmi veľa hluposti, ktoré som jej samozrejme odpustil, pričom mňa by ani raz nenapadlo jej ublížiť a to môžem povedať s čistým svedomím že okrem toho že som si z nej počas menštruácie občas robil srandu som jej nijako neublížil.
Šlo to tak ďalej a ja som začal upadať do depresií, pretože ona bol môj vesmír, nemal som nikoho, kto by bol ako ona, ani rodičov ani kamaratov, proste nikto sa jej nemohol vyrovnať. Potom som musel znovu odcestovať ale iba na týždeň, pár dní pred tým ako som odyšiel mi veľmi brutálne obližovala urážala ma ako by som pre nu nič neznamenal a ja som bol už takých depkách že som to nezvládal a tak som odišiel za rodinou na "oslavu" do zahraničia. Tam som bol veľmi smutný a skutočne som sa nevedel tešiť z radosti mojich blízkych, dokiaľ som sa tam nezoznámil s dievčaťom, síce hovorila iným jazykom a bol iná ako ja rozumeli sme si. A tak som počas tej "oslavy" opojený alkohol zo smútku pobozkal to dievča a prisahal jej že sa vrátim a že nezabudnem. To dievča ma odvtedy nekontaktovalo ani nič, iba mi napísal jeden jej kamarát že už má iného.
Vrátil som sa domov a priateľka so mnou skončila. Bol som z toho skutočne zlomený, samozrejme o ničom nevedela. Ale o týždeň nato sme zo školy cestovali na spoločný výlet, kde sa mi vyhrážala že sa predávkuje a podobné veci a tak som sa s ňou znovu dal dokopy ale už som nebol šťastný už to bolo iba take.... A to bolo najhoršia obdobie hádok a ospravedlňovania a podobne... Až som jeden deň vzal telefón a povedal jej že už je definitívne koniec.
Zmazal som všetky fotky, všetky správy proste všetky vyhádzal jej veci, preplakal noci, opil sa ako pes niekoľko krát a zobral som si aj drogy až som skončil v nemocnici. Keď mi život visel už na vlásku tak som si uvedomil že ešte pred ňou som mal sen a tak že budem žiť pre ten svoj sen. Prestal som fajčiť, piť, chodiť do barov a do zlej spoločnosti, znovu som sa začal venovať škole a cvičiť každý deň, znovu som objavil stratené čaro prírody a podobne.
Ale stratil som kamarátov, pretože sa všetci pridali na jej stranu, veď úprimne kde pôjdu chlapci ? Jasne že ku najkrajšiemu dievčaťu na škole, ktoré potrebuje podporiť. Rodičia sa mi medzičasom začali rozvádzať a ja už 7 mesiac žijem sám so sebou, nikam nechodím, celé večery trávim nad tým že čumím na stenu alebo čakám či mi niekto nenapíše ale nič. Akoby som už neexistoval, stratil som s ňou všetko a preto rozmýšlam že či som nebol hlupák. Okradla ma o veľa peňazí, veľmi pošpinila moje meno, aj moju rodinu, zničila ma atď ale ja tak ju asi stále milujem. Asi som skutočne iný chlapec ako ostatný ale už sa neviem čo robiť. K tomu všetkému ju každý deň vidím v škole. Naozaj neviem kam ďalej, mam pocit že ešte pár týždňov a skončím na psychiatrii. Neviem čo robiť ďalej, srdce ľutuje a aj napriek tomu zlu čo urobila ju chce speť, no hlava mi to nechce dovoliť. Všetko sa vo mne bije a len čakám kedy vybuchnem. Som sám :(
Prosím ak si aspoň jeden človek prečíta toto čo som tu napísal nech si uvedomí je láska je krásna ale veľmi bolestivá vec.
A inak tým mojím snom je dokončiť školu a vstúpiť do jednej armády sveta "nemenovanej" aby som konal dobro.
