Prehnaný strach zo smrti

Dobrý večer,
potrebovala by som poradiť ohľadom veľmi nepekného postoju voči úplne normálnym problémom. Najprv by som ale začala tým, čo som si prežila.
Aby som sa dostala na samý začiatok, začalo to pri problémoch pri pôrode mojej mamy, pri ktorom nastala výrazná deformácia lebky, pokračovalo to epileptickým záchvalom v rannom detstve a pokračovalo v puberte psychickými problémami. Boli to depresie a taká miernejšia schizofrénia, pri ktorej som počula hlasy, mala imaginárneho kamaráta videla predmety a osoby, ktoré neboli reálne, prehnanou paranojou na obyčajné veci (napr. pocit, že sa pod listami v jeseni skrývajú ostnaté pasti alebo, že mi niekto otrávil jedlo), ktoré mi výrazne ovplyvnili život. Začala som mať obrovský strach z vecí, tmy (keďže som videla nejeden nepekný výjav od niečoho, čo sa podobalo duchovi až po rôzne divne správajúce sa veci či osoby) a dokonca aj z ľudí, uzatvorila som sa pred svetom a z komunikatívneho dievčaťa sa stal outsider a mlčanlivé, bojazlivé dievča, ktoré v noci ani samo nešlo na záchod.
Nasledovala liečba, hospitalizácie, nález aj neurologického problému vo forme veľmi aktívneho mozgu. Stav sa v podstate zlepšil, ale stále nejaké príznaky pretrvávajú do dnes, už 6 rokov. Zvykla som si, avšak depresie pretrvávali a zatiaľ čo sa tá schizo stránka diagnózy celkom zlepšovala, depresie pretrvávali a zhoršovali sa. Na začiatku boli hľavne kvôli strate môjho imaginárneho kamaráta, ktorý mi bol veľmi blízky. No teraz sa objavil nový problém- prehnaný strach zo smrti a plynutia času. Častokrát sa mi stáva, že pri spomienke na dokonca aj krásne spomienky ma zrazu prepadne veľká úzkosť, je mi do plaču a začnú sa mi v hlave premietať veci- tieto spomienky boli, už nebudú, bolo to tak dávno a predsa sa zdá, že to bolo ako včera.. a že tento čas plynie rýchlo a zachvíľku ma ĺudia okolo mňa opustia, zomrú a podobne. Takýto spôsob myslenia mi veľmi znechucuje život, odoberá mu zmysel a spôsobuje mi silné depresie a uzavretosť, kedy sa moja myseľ prenáša do iného sveta, ktorý funguje podľa mňa. Stačí mi pohľad na nejakú staršiu pani, pohľad na ocina ako šoféruje auto, na fotku, alebo stačí počuť nejakú pesničku, ktorá sa mi spája s nejakou spomienkou a hneď ma chytajú depresie. Stále sa to zhoršuje, bývajú aj také stavy, kedy sa mi tieto myšlienkové pochody- od spomýnania po úzkosť- akokeby premietajú za sebou sami od seba a ja na to proste neviem prestať myslieť a vtedy mám proste pocit, že si musím hlavu obúchať o stenu a napádajú ma veľmi zlé myšlienky a všetko stráca zmysel...
Beriem aj antiepileptiká, otupováky... ale viem, že to nestačí. Vidím to, beriem ich 6 rokov a tak som sa chcela spýtať, či neviete o niečom, čo by psychicky pomohlo. Normálne činnosti ma nebavia, a aj keď, neviem sa odreagovat. Ani pri koníčkoch, and pri športe. Mám veľký deficit chodiť von... ak by ste o niečom vedeli, napíšte... Ďakujem.