Ahojte. S mamou sa len hádam a s otcom vzťah žiaden nemám, nikdy sa o mňa nezaujímal. Mám pocit, že sa zo mňa stáva zlý človek, mám čoraz horšie myšlienky k nim aj k ľudom naokolo. Mám v sebe istú zášť voči každému, obzvlášť voči rodičom a mužom. Mama sa stará, musím uznať, ale len o to, aby bolo upratané,uvarené a oprané, nikdy nás neobjíma a jediný rozhovor, kt. so mnou vedie je bud ohováranie otca či niekoho iného a potom sa zvykneme len hádať. Je toto rodičovstvo, keď som jej nemohla nikdy dôverovať, keď ma nikdy nevedela pochváliť, keď mi často krivdila? Pre mňa nie. Ako rodičia obaja u mňa zlyhali a necítim žiadnu vinu, keď sa k nim chovám zle, robia to všetko naďalej s úsmevom. Zvláštne, že ľudia vonku ma majú za milú, priateľskú a usmievavú, vzornú študentku, ale k nim nepotrebujem byť zlá, jednak z rozumu, lebo by mi to prinieslo nevýhody v živote a jednak kvôli tomu, že cudzí ľudia sa ma nemôžu nejak dotknúť či ma sklamať na plnej čiare. Ja osobne rodičom byť nechcem, lebo dnes sa chlapom veriť nedá a radšej nebudem mať žiadne deti, akoby mali žiť v rozhádanej rodine s rodičmi, ktorí sa zaujímajú len o seba. V poslednom čase robím všetko bez rozmyslu, veci, ktoré by som s triezvou hlavou nerobila. Využívam aj svoj vzhľad, snažím sa vyzerať čo najlepšie, ale vidím, že sa so mnou chcú chlapi len vyspať.(a nie nespávam s nimi, len to na nich vidím). Dokonca aj otec ma raz obťažoval, čo mu nikdy nezabudnem, vtedy som v sebe objavila pocit, ktorý som ešte nikdy predtým nezažila - chuť a schopnosť zabiť. Odvtedy viem, že je to vo mne, min. voči nemu hocikedy, keď sa zjaví a vytočí ma, mám chuť to urobiť. Všetko ma prestáva baviť, môj život v podstate nemá zmysel, už len čakám kedy sa niečo stane a bude po mne. Ale to sa nestane, takže budem ďalej žiť svoj prázdny život, kde je všetko pekné a správne len na oko.
Som asi zlý človek
Neprídeš mi ako zlý človek, skôr sa snažíš ako najlepšie vieš vzhľadom na podmienky, ktoré máš...a to, že si si toho všetkého vedomá znamená, že nemôžeš byť zlá, zlý človek na sebe nevidí problém, nemá pocit, že je niečo inak...ale mám pocit, že je toho na teba veľa a potrebuješ pokec, tiež som mal zlé obdobie a vtedy som na fb natrafil na www.ipcko.sk bolo super ako mi pomohli :)
Zlý človek nie si a ani tvoja mama nemusí byť zlá ako človek, ale jednoducho len nie celkom dobrá ako matka - pravdepodobne jej chýba akýsi prirodzený talent na výchovu detí, či také čosi. Že môžu existovať činnosti, v ktorých je dobrá, ale vo výchove detí nikdy dobrá nebude, lebo toto je vec, ktorá jej proste nejde a keby aj 10 detí mala, u všetkých urobí pri výchove také isté chyby ako u teba. Nikdy dieťa nepochváliť, iba ho hrešiť, nezaujímať sa oň a myslieť si, že keď je navarené, upratané a chladnička plná, všetko je v poriadku, a teda je to záruka čistého svedomia, že ako matka neurobila pri výchove žiadnu chybu, nie je celkom O. K.
Každé dieťa potrebuje psychickú oporu, mať v matke napríklad bútľavú vŕbu, ktorej sa môže vyrozprávať a vyžalovať, keď ho niečo trápi. A mať v nej aj fanúšika, ktorý ho podporuje, keď sa napríklad pripravuje na prijímačky na strednú školu, na športovú súťaž, na záverečný koncert z hudobnej školy, na prvú brigádu - aby dieťa povzbudila, dodala mu odvahu a ubezpečila ho, že na to má a že to určite zvládne. Presne toto sú tie okamihy, ktoré zlepšujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi.
Dieťa potrebuje dostávať aj pochvalu za malé úspechy, aby sa mu vyvinulo normálne a zdravé sebavedomie. Kto je len hrešený, ale nikdy nie pochválený, ten bude mať so sebavedomím určite problém minimálne dovtedy, kým bude s rodičmi bývať.
Keď je dieťa napríklad maličké a kladie otázky, lebo spoznáva svet, rodič by mu mal na ne trpezlivo odpovedať. Neodstrkovať ho a nehovoriť mu, aby zmizlo a neotravovalo a nech mu dá pokoj. Keď to urobí, tak sa bude dieťa cítiť odstrčené a pozornosť, ktorú by malo dostať od rodiča, bude hľadať inde, napríklad v puberte v nevhodnej partii medzi alkoholikmi a narkomanmi, kde sa môže dať na zlé chodníčky.
Keby však na otázky dieťaťa trpezlivo a s láskou odpovedal, bolo by jeho dieťa vedomostne vzhľadom na svoj vek vyspelejšie ako iné deti v takom istom veku, aj by sa naučilo rýchlejšie rozprávať a keby mu aj rozprávky čítal, nadobudlo by bohatšiu slovnú zásobu, čo by mohla byť vynikajúca východisková pozícia pred nástupom do školy. A podporovanie prirodzenej zvedavosti by zase dieťa podnietilo k čítaniu knižiek, encyklopédíí, čo by viedlo k dosahovaniu vynikajúcich výsledkov v škole. Nie sú všetky výborné výsledky toho - ktorého dieťaťa v škole len o výške IQ a o nadpriemerných pamäťových schopnostiach, ani zďaleka. Ale do veľkej miery práve o snahe a o chcení patriť medzi najlepších, k čomu môže byť motivované výchovou, akú od rodičov dostalo. A rovnako nie sú všetky podpriemerné výsledky v škole, päťky na vysvedčeniach a prepadnutia zárukou podpriemerných pamäťových a inteligenčných schopností, ale často aj o akejsi demotivácii zo strany rodiča, kedy rodič napríklad nepochváli syna za jednotku z dejepisu, zemepisu a prírodopisu, ale naňho nakričí za sólovú trojku z matematiky a vynadá mu do sprostých trojkárov. On sa potom samozrejme prestane snažiť a na ďalšom vysvedčení možno už donesie aj štvorky, lebo už podvedome cíti, že od takého rodiča sa slovnej pochvaly, ktorá by ho tak veľmi potešila, aj tak nikdy nedočká, tak načo sa potom vlastne snažiť?
Takže výchova dieťaťa naozaj nie je len o navarení a uprataní a o strčení mu tabletu do ruky a počítača do izby, nech sa hrá a nech neotravuje a o maximálnej spokojnosti, že takto je to všetko v poriadku a ani náhodou by sa to už nedalo urobiť lepšie.
Ba práve naopak. Vždy sa to dá urobiť lepšie, len treba porozmýšľať, ako.
Položiť si otázku, ak som rodič, ako sa bude asi cítiť moje dieťa, keď mu poviem toto, keď mu prikážem, či zakážem tamto, keď ho ponížim pred kamarátom a podcením pred dôležitou skúškou, keď mu vynadám, že je sprosté a že to aj tak nezvládne - podkopnem sebavedomie a ako by som sa cítil ja, keby som bol dieťa a rodič by mi urobil to a to. A podľa toho sa skúsiť zachovať.
Ty sa v prvom rade snaž dokončiť si školu, popri tom si nájsť nejakú kamarátku, ktorá by bola ochotná isť s tebou bývať do podnájmu a dvom sa vám bude bývať veselšie. Na hľadanie chlapa máš ešte času habadej, netreba to zbytočne uponáhľať. Keď sa budeš neskôr cítiť na vzťah pripravená, ono to príde, neboj sa.
Dôležité však je od takých rodičov čo najskôr odísť v tom zmysle, že už nebudete spolu bývať, iba ich prídeš občas cez víkend na pár hodín navštíviť, vypiť s nimi jednu kávičku a chvíľu sa porozprávať - dať však pritom pozor, aby debata neskĺzla k ponižovaniu a podceňovaniu tvojej vlastnej osoby, ale viesť viac-menej rozhovor o ničom, napríklad sa opýtať, či pozerali taký film, takú reláciu, aký majú názor na to a to v správach, ako bolo v robote, čo majú nové na pracovisku, čo ktorý kolega povedal, urobil, ako sa má syn, či dcéra toho kolegu, tej kolegyne, opýtať sa prípadne, či im netreba s niečím trochu pomôcť, inak si však budeš žiť svoj vlastný život, riadiť si vlastnú domácnosť a žiť si podľa svojich vlastných pravidiel. Je to nesmierne dôležité, aby sa ti vrátilo stratené sebavedomie. Ako som už spomenula, za to, že je tvoja mamička možno trošku antitalent na vychovávanie detí, ju netreba celkom odsúdiť a odcudziť sa. Ani dieťatko, ktoré falošne spieva, nemôžme odsúdiť a nechať ho každý rok prepadnúť z hudobnej výchovy na prvom stupni ZŠ. Asi tak nejako.
Na rodičov nezanevrieť, ale skúsiť si nájsť tú správnu mieru, čo sa týka spoločne stráveného času s nimi a zároveň nenápadne skúsiť kontrolovať obsah spoločných rozhovorov - podsúvať témy nesúvisiace s tvojou osobou :)
A vies ze zivot ani ziaden zmysel nema?Aky si myslis ze by mal mat zivot zmysel? ten si musis vytvorit sama...Koli comu si vlastne napisala do fora? chces sa len vyzalovat alebo uprimne hladas pomoc a odpovede? alebo uz mas (tvoje ego ma) na vsetko davno odpoved a len chces si potvrdit a uistit sa ze si v tom vsetkom nevinne a ze si velka obet nepriazniveho osudu?...a co ak toto vsetko,,zle,,co tu opisujes je neskutocny dar od zivota? len ze ty to nevidis este....myslis ze ludia (hlavne rodicia a najblizssi) ti ublizuju vedome? co myslis preco to robia..preco stale vytvaraju vatsie a vatsie utrpenie sebe a aj inym?...co ak nemaju na vyber? tak ako ani ty nemas(zatial)...je velka sanca ze budes mat zivot ako tvoja mamka a mozno horsi kym sa neuvedomis a nebudes hladat pravdu
Nie si zlý človek, proste len žiješ v prostredí, v ktorom sa necítiš dobre.
Ja stále verím v to, že sa oplatí vydržať a raz bude pre koho žiť.
Pokiaľ som býval s mamou bolo to dosť monotónne, celý deň bola v práci, prišla večer komunikácia žiadna. Tým pádom aj teraz veľmi málo spolu voláme, keď ju prídem pozrieť neostane pri mne, ale ide variť a nechá ma v obývačke pozerať televízor.
V tvojom prípade bude najlepšie tráviť, čo najviac času mimo rodičov, ak s nimi dobrý vzťah nemáš a berieš ich tak, že sa k tebe ani nesprávajú ako rodičia.
Tiež si myslím, že nie si zlý človek. Inak by si si túto otázku nikdy nepoložila.
Ak ti smiem poradiť z vlastnej skúsenosti, tak sa svoje nenávisti a zloby vzdaj. V konečnom dôsledku ublíži iba tebe. Nie ľuďom, ktorým je adresovaná.
Hovorí sa, že by si mala odpustiť kvôli sebe, nie kvôli človeku, ktorý ti ublížil. Ja som svojej matky odpustiť nedokázala (a ani nechcem). Tatkovi áno. Akonáhle som pochopila, že aj on je obeťou. Môj vzťah k nemu sa zmenil. Mám ho rada, no stále si od neho držím odstup.
Ale to som trochu odbočila. Ak nedokážeš odpustiť, tak sa nenechaj ovládať svojimi negatívnymi emóciami. Zožerú ťa zaživa. Skôr to skús hodiť do miernej ľahostajnosti. Ale ani ňou sa nenechaj ovládať.
Držím ti silno päste. :)
Keď si toto uvedomuješ určite nie si zlý človek:
"Ja osobne rodičom byť nechcem, lebo dnes sa chlapom veriť nedá a radšej nebudem mať žiadne deti, akoby mali žiť v rozhádanej rodine s rodičmi, ktorí sa zaujímajú len o seba"
K chlapom môj názor: Su to zvieratá z väčšej väčšiny svine, ktoré sa vyspia takmer s hocikým, bez nejakých zásad. Je jedno či tlstá, chudá, alebo škaredšia.
Vyspia sa s hocikým. Možno je to spôsobené našimi hormónmi neviem.
Každopádne za tu jednu vec ťa VEĽMI chválim a máš za to minimálne u mňa jednu obrovskú úctu ak to myslíš vážne a ak si to uvedomuješ tak ako si to napísala.
