Neviem ako dalej

Ahojte, moj problem je dost obsiahly a zlozity a pritom jednoduchy - stale lubim byvaleho. Opustil ma pred 3 rokmi kvoli inej. Vtedy sa mi zrutil svet, cely zivot, nikomu neprajem co som zazila. Chodila som ako bez duse, nejedla som, nespala, par krat som z vycerpania aj odpadla. Prisla som o vztahy s ludmi o ktorych som si myslela ze boli pratelia, rodina ma taktiez nepodporila. Stalo sa mnoho dalsich veci, zila som ako v pekle. Odvtedy som zatrpkla na ludi, nechcem nikoho pri sebe, ale samota ma nici.
Dva roky som bola ako mrtvola, nezila som, len prezivala, cele dni som preplakala, nikam som nechodila, jednoducho som sa zlozila a nikoho to nazujimalo.
Pomalicky sa mi podarilo sa aspon trosku z toho dostat, vratila som sa do skoly, nasla som si pracu. Stale mam vsak pocit ze je vsetko zbytocne. Do prace chodim len preto, ze to tak ma byt, zo zotrvacnosti, pokial mi plat staci na zaplatenie potrebnych veci je mi to vsetko jedno. Zvysili mi plat a mna to ani len nepotesilo - zaplatim najom, ucty a potraviny a nemam silu si tie zvysne peniaze ani uzit. Jednoducho uz nie je nic na svete co by ma zaujimalo, co by som chcela.
Vztahy sa uz nenapravili, po tom ako som sa zlozila ma vtedajsi priatelia aj rodina uplne odsudili. Mam zopar novych znamych, ale nemozem sa prinutit si ich pripustit blizsie k telu. Jednoducho uz nevidim ziaden zmysel naco sa snazit o cokolvek. Najradsej by som bola, keby som zaspala a uz sa viac neprebudila. Casto myslim na smrt, ze by to bolo vykupenie. Neublizim si, na to asi nie som stavana a tak stale len prezivam, idem do prace, z prace domov a tak dokola. Skusala som najroznejsie zaluby, aktivity - ale vsetko je pre mna akoby trestom, vsetko robim nasilu a bez zaujmu.
Vo vztahu s byvalym priatelom som bola plna planov, tesila sa na spolocne byvanie, deti. Od rozchodu stale na neho myslim, milujem ho celym srdcom aj ked viem ze by som ho mala nenavidiet za to co mi spravil. On uz ku mne nic neciti, vyjadril sa ze som mu odporna ked som taky slaboch ze som sa zlozila. Ja si vsak nedokazem ani len predstavit kamaratstvo s novym clovekom, nie to este vztah. Roky mi utekaju a ja stale zijem v tomto pekle bez vyhliadky na splnenie hocico co som si vysnivala.
Ja viem ze to znie ako vyplakavanie osoby co nic nerobi - ale nie je to tak. V praci sa mi dari vynikajuco, aj ked o nu nemam ziaden zaujem, postupujem, nadriadeni ma ma chvalia a to mam dost zlozitu pracu, ktora si ziada nasadenie a kreativitu - jednoducho ked viem ako na vec, tak som sikovna a dokazem hocico. Lenze neviem co robit v sukromnom zivote, strasne by som chcela lasku, rodinu ale stale milujem byvaleho, mam pocit ze ineho cloveka k sebe nedokazem pustit. Najhorsie na tom je, ze mam pocit ze to nikdy neskonci..