Ahojte, za posledné dva roky od ukončenia školy som vystriedala 4 zamestnania. Vždy, keď som niekde nastupovala, myslela som, že ma to bude baviť, ale po čase som zistila, že tomu tak vôbec nie je. DOmov som chodila frustrovaná, tak som zmenila robotu, išla som na diametrálne odlišnú pozíciu, o ktorej som si myslela, že má zmysel a že ma bude baviť, ale po čase to bolo to isté, ak nie ešte horšie. V žiadnej práci nevidím zmysel, všetko mi príde ako strata času. Mojich kamarátov ich práca baví a naplňa, hovoria, že chodia do roboty s úsmevom, čo si neviem predstaviť. Ja som mala z každej depresie, každé ráno som mala kŕče v bruchu, že tam musím ísť.. mám už z toho depresie, že v podstate v ničom nevidím zmysel..Preto sa vás chcem opýtať, či vás práca baví a ak nie, ako sa vysporiadavate s tým, že tam musíte každý deň chodiť?
Robíte prácu, ktorá vás napĺňa?
Ahojte nina33
Je to pocit, spatna vazba.
Ak skusate vsetky moznosti a ziadna z moznosti Vas nerobi stastnou - v skutocnosti citite ze chcete nieco ine.
Napríklad chcete ja nvm. nove byvanie, cize nech vyskusate hocijaku pracu, neprichadza spokojnost.
V podstate si staci uvedomit, co sa Vam paci, pri com sa citite dobre celkovo v zivote, v sucasnej situacii:
Paci sa Vam spolupracovat s ludmi?
Paci sa Vam praca z domu?
Paci sa Vam praca v odbore ktore ste studovali?
Pri akej cinnosti sa citite dobre, ako viete ludom pomoct?
Co Vam ide lahko, zatial co druhym ludom to ide tazko a nejde im to?
Je to radost co hladame, nie akoby konkretne forma (kazdy chceme byt stastny, za vsetkych okolnosti ... snazime sa o stastie).
Skuste si vyskusat pracu a budete citit tu spatnu vazbu.
Sustredte sa skor na co vytvarate, namiesto toho co chcete.
(tym sa stanete slobodna od vsetkeho).
Radost radost radost :-)
Vela stastia a zabavy Vam prajem nina33 a vela úspechov aj v praci
Nielenže ma nenapĺňa, ale mám pocit, že som úplne neschopná, ničomu nerozumiem, robím stále tie isté chyby, pritom si ich zapisujem aby som si dala pozor, vôbec nechápem, čo odo mňa vedúci chce, pritom je to obor ktorý som vyštudovala. Mám permanentne stresy každý deň, vypadala mi polovica hlavy, mám problémy s tlakom a žalúdkom, ale čo mám robiť? Môžem byť rada, že som vôbec zamestnaná, absolventov je plná ri* a každý jeden dychtí po voľnej ponuke ako divé zviera. Ak odídem, inú prácu nezoženiem, to viem... žiaľ musím bojovať a pokračovať... Ak má niekto lepší nápad, tak som samé ucho....
Áno, robím prácu, ktorá ma napĺňa.:o) Je v nej priestor pre uskutočňovanie mojich vlastných predstáv, nie som obmedzovaná nadriadeným, keďže si všetko *manažujem* sama. :o)
nie, nerobím prácu,ktorá ma napĺňa. Ale všeobecne ma baví pracovať a vždy si nájdem niečo, čo ma na práci baví aj keď je to len pucovanie hajzľov. Napríklad výplata - vytešujem sa že bohatnem; pospevujem si; teším sa na čokoládu, topánky čo si kúpim; keď je dobrá partia v práci, teším sa na kolegov, ked nie je, teším sa, že mám doma od nich pokoj :D - nedržím v hlave to, čo sa mi na práci nepáči. Som zdravá, môžem pracovať a vybrať si, pre koho robím, už neexistuje otroctvo ani práca na panskom, nerobím 16h denne ale iba 8, proste paráda. Veľa dôvodov pre radosť :)
Ak by mi vyšla jedna práca, robila by som len 3 mesiace v roku a vyžila z toho celý rok (aj s dvoma deťmi). Ano, toto by sa mi ooohromne páčilo, venovať sa len deťom a mať dostatok.
Pri všetkých tých zamestnaniach, ktorými som si prešla, som si DETAILNEJŠIE uvedomila ČO CHCEM, aká práca by mi vyhovovala. A za tým si aj idem... a darí sa mi :) napredujem.
Áno, od skončenia školy som robil prácu v mojom odbore, ktorý som šiel študovať a ktorý ma nesmierne baví. Myslel som si, že to bude ok ale presne tak, ako ty som vystriedal veľa zamestnaní a nenašiel som prácu, kde by mi bolo ,,dobre,,. Každý chce čo najviac práce za čo najmenej peňazí a ak nemá človek kontakty a peniaze aspoň na rozbeh podnikania, tak skončil a skončí niekde za pásom alebo v pokladni. Aj to som robil a preto viem, že je to des. jediné, čo som si uhnal je to, že mám 32 rokov a skončím pravdepodobne na vozíčku. Mám umeleckú ale aj veľmi fyzicky náročnú prácu, ktorú by som nemenil za nič na svete a aj napriek tomu, že možno už nikdy nebudem chodiť, tak neľutujem, že som išiel študovať práve toto. Možno trošku to, že som sa nenarodil do rodiny, ktorá by mi umožnila vstupný kapitál a aj to, že som nepovažoval zištné kontakty a zištné priateľstvá za top a nikdy som ich nemal.
peniaze dávajú možnosti a známosti ti tie možnosti pomôžu zrealizovať, Ja mám 32 rokov a už som jednou nohou na vozíčku. Ako moja práca sa dá vykonávať aj z neho, teda jedna časť ale už to nikdy nebude ono.
Ale áno, robil a robím prácu, ktorá ma napĺňa. Síce za pár drobných a mám popri tom ešte ďalšie dve zamestnania ale je to fajn. Som veľmi rád, že som vyštudoval to, čo som vyštudoval a nikdy by som nemenil.
