Strach z nečakaneho, stres a zaludocne problemy...

Ja mam tento problem s lietadlom. Kedze z neho ´niet uniku´ chytaju ma take stavy, ze by som najradsej vyskocila von oknom. Xanax to isti, neda sa s tym inak bojovat. Alebo teda, zatial som neprisla na to ako. To iste mam v praci, ked mam stravit 8 hodin s cudzimi ludmi a robit co ma nebavi, je mi priserne zle. Akonahle odidem, vsetko je v normale. Nechapacky no.

Ahoj Gerremi,

prečítaj si niečo o Syndróme dráždivého čreva. Z nejakého dobrého zdroja, plus pozri si dobre kritéria pre stanovenie tejto diagnózy.

Ono, ak máš tráviace problémy, či už ich spôsobuje biologický podnet alebo psychika, je dobré sa starať o tráviačku. To je zdravé jedlo, prípadne dobré probiotiká, ktoré vytvárajú zdravú črevnú mikroflóru (zabezpečí imunitu). Ale tiež aj papaj dostatok vlákniny. Je toho veľa čo povedať ku zdravému stravovaniu.

Tiež, budeš mať chronický psychický stres, tak sa venuj pravidelne rekreácii.

Psychologička je fajn nápad.

Adam ,ani neskončí . Musíš navštíviť psychológa alebo psychiatra

Zdravím chcel by som sa spýtať či už vám ten problém skončil pretože mne pretrváva a už si neviem rady

Gerremi, sám opisuješ svoj problém ako psychický, takže predpokladám, že si vylúčil fyzický problém. Začalo to zlou skúsenosťou z dlhodobej cesty autobusom. Nepíšeš, ako tá cesta skončila, ale predpokladám, že si vydržal (aj keď si sa vytrápil) a nestala sa Ti žiadna nehoda či strápnenie medzi cestujúcimi. Tento cestovný zážitok však v tebe vyvolal strach pred opakovaním v budúcnosti a ten strach asi gradoval - najprv možno si sa bál len dlhodobej cesty autobusom, neskôr aj krátkodobej, potom aj vychádzania z domu či budov mimo dosah wc. Je to tzv. anticipačný strach, keď sa človek dopredu bojí niečoho, čo nevie, či sa stane a predstavuje si katastrofické scenáre. Cestovať vlakom, kde je WC ti nerobí problém?

Aj ja mám svoje skúsenosti v tejto oblasti a moja rada je, akokoľvek Ti bude znieť nepríjemne: treba sa vystavovať týmto situáciám, aby si zistil, že nie sú také hrozné a že to zvládneš. Čím viac sa tomu brániš, tým väčší strach máš z toho a ten strach v sebe len upevňuješ. V tvojej mysli nabrala predstava cestovania hrozivé a desivé obrazy, ale ako sa hovorí, strach má veľké oči a skutočnosť by bola úplne iná, len sa ju bojíš vyskúšať.

Ja som sa tiež od detstva bála cestovať autobusom, predpokladám kvôli tomu, že som zažila stresy, keď mi silne bolo treba na malú a nedalo sa, musela som vydržať. Tak som sa medzimestským autobusom vyhýbala, sama by som naň nesadla, mala som stres len pri pomyslení, že brat pôjde sám autobusom. Až keď som išla na výšku, naučila som sa cestovať. Pár prvých ciest bolo stresových, ale nakoniec to išlo bez problémov. Dôležité bolo, že som si to vedela sama pred sebou vyargumentovať, teda: bola som pred nastúpením do autobusu na vecko, veľa som predtým nepila a ani veľmi nejedla, a tak som sa presvedčila, že sa nič nemôže stať. A nakoniec - cesta trvala len niečo vyše 30 minút. Už po týždni som chodila autobusom ako ostrieľaný cestujúci, pretože som sa presvedčila, že to dokážem bez úrazu prežiť. Prestala som sa kontrolovať a sledovať, čo som pila a či som bola na záchode pred cestou. Verila som si a neriešila som to. Áno, za tých pár rokov bola aj situácia, že mi bolo treba i na veľkú, ale povedala som si, že to vydržím a tak v škole pôjdem na vecko a aj som vydržala. Teraz nemám problém sadnúť do autobusu a ísť ním do zahraničia aj 24 h v kuse, veď sa robia prestávky a keby niečo, sme ľudia a šofér pochopí, keby bolo treba zastaviť.

No neskôr, keď som už pracovala, sa mi po istom podnete začalo stávať, že som začala mať strach, že mi bude treba na veľkú a nebudem mať kde ísť a nezvládnem to. Tá predstava ma paralyzovala a vďaka umelo vyvolanému strachu som začala mať stavy, keď ma - ako som si myslela - začalo preháňať. Bolo to veľmi nepríjemné, najmä po obede, lebo som hneď na to myslela a následne i 2-3x za sebou musela ísť na veľkú (čo si určite všimla aj kolegyňa z kancelárie). Bola som nešťastná, lebo som nechápala, čo sa deje, veď predtým to tak nebolo. To, že som bola v budove a mala záchod nablízku a teda mala som "šťastie", mi v hlave slúžilo k tomu, že som začala mať vážny strach z toho, že sa mi to stane, keď budem vonku (chodievala som aj na výjazdy autom s kolegami) a zahanbím sa pred nimi. Tak som v takom prípade nechodila s nimi na obed, jedla som len suché, lebo som vedela, že vtedy sa mi nič nestane - tomu som verila, lebo som to mala odskúšané a bolo to tak.

Lenže toto bolo také nijaké riešenie, lebo psychický problém stále ostal. Tak som na to išla vedecky. Človek dostane hnačku buď:
a) keď má nejakú chorobu, chytí nejakého bacila či črevnú infekciu alebo
b) spraví dietetickú chybu a pomieša potraviny, ktoré sa spolu necítia dobre, napr. slivky s kyslým mliekom :)

Ja som vedela, že v mojom prípade sú obe alternatívy vylúčené a takže ide len o psychický problém. Takže som si povedala, že keď to nie je ani prípad a) ani prípad b), tak keď to na mňa príde, musím to vydržať, telo to ustojí a nič sa nestane, hlavne, ak som ráno bola na záchode. Už neostávalo nič, len to vyskúšať. A vyskúšala som to naozaj tým najlepším spôsobom.

Chodila som v tom období na jazykovku a prišlo to na mňa vtedy. Pár minút pred začatím 90 minútovej hodiny. Najprv panika, ale tak som si povedala: vydržím. Ak by bolo naozaj najhoršie, vypýtam sa z hodiny a pôjdem na vecko. WC bolo hneď oproti triede. Nebolo mi najlepšie, premáhala som sa a na to učiteľka zahlásila, že robíme test a rozdala zadania. Môj stav a k tomu nečakaná písomka. No to mi na pokoji nepridalo, po prvotnom návale ďalšieho stresu sa mi podarilo ako-tak upokojiť sa, pričom som si stále v duchu opakovala, že to ustojím, a keď by bolo naozaj najhoršie, vypýtam sa von, nič sa mi nestane. Vydržala som a test urobila dokonca na jednotku. Po hodine som bola vystresovaná, ale už mi na vecko nebolo treba, len som cítila trochu kŕče, ale bola som spokojná, lebo som zvíťazila a dostala som do rúk tromf na boj proti strachu. Táto skúsenosť mi zdvihla sebavedomie a potvrdila mi, že to, čo som si hovorila, funguje. Po tejto skúsenosti som sa prestala dopredu báť - verila som si, že keby to opäť na mňa prišlo, vydržala by som rovnako ako vtedy na hodine. Táto viera v seba spôsobila, že som sa prestala týchto situácií báť a následne na to (a práve preto) sa mi prestali tieto situácie aj stávať. Opäť som kľudne mohla chodiť na obedy a po nich ma nepreháňalo. Dostala som sa do pôvodného stavu.

Myslím, že toto je návod aj pre Teba. Mal by si si zdvihnúť sebavedomie a to sa nestane, ak si nedožičíš nejaké osobné úspechy v tejto oblasti. Úspechy však neprídu, keď sa nevystavíš riziku. Bojíš sa ísť do obchodu či na prechádzku? Tak poďme na to. Najlepšie by bolo, keby si chodieval pravidelne ráno na záchod. Ak by ti bolo treba potom v priebehu dňa, vydržíš to, nič sa nestane, aj keby si mal pocit, že prišla hnačka. Nie je to hnačka v pravom zmysle slova, je to len psychika, ktorá spôsobí väčšiu pohyblivosť čriev, než by bolo dobré. Takže postupne pôjdeš von najprv na 15 minút a vydržíš vonku a nevrátiš sa skôr domov. Potom na polhodinku. Si v bezpečí, pretože po polhodine budeš opäť doma a potom môžeš sedieť na záchode, ako dlho len budeš chcieť. Hovor si to a uver tomu. Kŕče a nepríjemné pocity v bruchu si nevšímaj. Nič sa nestane, dokážeš to. Potom môžeš prejsť na cestovanie, najprv na krátku dobu, ktorú budeš postupne predlžovať. Aj ten najmenší úspech v tejto oblasti bude mať pre teba nevyčísliteľnú cenu. Povzbudí ťa a zmení tvoj život. Prestaneš by otrokom prehnaného strachu.

PS: Never klamstvu, že keď to na teba príde, musíš mať poruke v momente vecko, lebo inak sa pototo. Nie, ak by reálne prišla taká situácia, riešil by si ju a vyriešil by si ju úspešne. A vydržal by si, kým by si to vecko našiel. Hovorím z vlastnej skúsenosti a ak sa aj Ty o pravdivosti týchto slov presvedčíš, bude koniec Tvojmu problému.

Nooo, to je super napad, dakujem. Presne tym zamestnavanim mysle som si obcas pomahal, aj ked to bolo narocne, niekedy sa mi to darilo. Väcsinou som si pustal v aute hudbu a spieval si slova. Ale ako hovorim, pomohlo to len niekedy. Musim sa to proste naucit, naucit sa zvladat tieto situacie ale tiez verim ze sam to nezvladnem,potrebujem psychicku pomoc a na zaciatok aj podporu liekov... Mam usporiadany zivot, skvelu priatelku ktora mi pomaha, dobru pracu, rodinu, nove byvanie... Vsetko bezi ako ma a nemam byt preco v strese. Fakt je to len v hlave a chcem uz fungovat normalne, bez obmedzeni. Zacnem natom pracovat. Este raz dakujem za radu :-)

Nemáš za čo, rada som aspoň sčasti poradila, keďže sama dobre viem, ako to vie občas skomplikovať život.. najskôr som sa za to hanbila, že mám takýto problém, hoci iným môže pripadať ako blbosť, no však určite treba hľadať lekársku pomoc.. no kým navštíviš lekára, tak ti poradím tie "cviky", čo mi dala za úlohu psychologička.. radila mi, aby som sa snažila myseľ zamestnávať rôznymi vecami, pretože ja som si iba na ten moment v autobuse spomenula, a hneď mi začalo byť zle, dostala som kŕče do brucha, začala som sa potiť, bolo mi do plaču, búšilo mi srdce a pod. Takže dala mi za úlohu vymyslieť si hocijaké písmenko z abecedy a hovoriť si naň čo najviac slov - ja som si to sťažila a hovorila som si všetky možné zvieratá :) alebo ak som nešla sama v autobuse ale s kamoškou, tak spolu sme hrali rôzne hry na rozmýšľanie (napríklad sme hrali mestá na konkr. písmenko) alebo podobne, len aby som si zamestnala myseľ inými vecami.. prípadne som si opakovala učivá na skúšku - i keď toto všetko bolo ťažké, stále som mala ten strach v podvedomí.
I keď mi tieto hry celkom pomohli, myslím si, že to bude aj vďaka liekom, ktoré zmiernili tie "príznaky", a teraz, ako som už spomínala, ani nejako neriešim, že mám ísť niekam autobusom, postupne sa mi tá spomienka vytráca z hlavy :) Hoci ja som iba pár mesiacov dúfala, že sa sama z toho dostanem, dosť ma to obmedzilo v živote, preto som neváhala ísť za lekárkou. Preto choď aj ty čím skôr, pretože 10 rokov takto žiť je hrozné, a predsalen, zdravie je len jedno. Uvidíš, že vďaka liečbe sa budeš cítiť oveľa lepšie, a raz sa už iba pousmeješ nad tým, aké odporné pocity si mal z konkrétnych situácií :)

Dakujem krasne za vycerpavajucu odpoved :) ako vidim niesom sam kto ma tieto problemy, co ma trosku upokojuje pretoze zacinal som si pripadat ako blazon :) Ale mas pravdu, jedina moznost je navsivit lekara, neberiem to ako hanbu, skor len nemam cas a ani chut lietat po doktoroch tak som to chcel riesit inym sposobom, liekmi, nejakymi psych. cviceniami ked to na mna pride a pod. Kym si najdem cas ist k doktorovi tak mi mozes nieco poradit za ten cas, nejaku jednoduchu radu co robit ked ma chyti ten strach? Dakujem za vsetko, vazim si kazdu pomoc.

Ahoj... zhruba pred necelým rokom sa mi stala nepríjemná situácia, keď mi prišlo nevoľno v autobuse a nanešťastie vtedy sme boli v kolone... odvtedy som mala strach chodiť autobusmi, v autobuse mi bývalo zle, tiež potreba ísť na toaletu, hneď som mala strach, že čo spravím, ak sa mi to stane znova.. tieto pocity sa však prejavovali, i keď som bola niekde mimo domova a mimo autobusu - napríklad keď som šla do nejakého obchodu, hneď som pozerala, kde je nejaké wc, keby som náhodou potrebovala ísť, alebo ak som bola pre mňa v neznámom prostredí - kde sú najbližšie toalety a podobne... zhruba pol roka som verila, že mi to prejde samo od seba, no nestalo sa tak, mala som už úplný stres z toho, že budem musieť ísť zas autobusom do mesta, keďže inú možnosť som nemala, taktiež som ani nejedla, len aby mi nemalo prísť zas z čoho zle a podobne... preto som šla za obvodnou lekárkou, ktorá ma rovno poslala na psychiatriu.. tam mi doktorka určila agorafobiu bez panickej poruchy, a rovno ma aj objednala k psychologičke, ktorá ma naučila čo robiť, ak ma znova prepadne strach, bezmocnosť, plač a podobne... teraz sa už pár mesiacov liečim na agorafobiu a musím povedať, že s odstupom mesiacov sa cítim oveľa lepšie, vôbec už neriešim cestu autobusom, akurát ešte sem tam ma trápi, či nájdem toalety v pre mňa neznámom mieste.. keďže tieto pocity dosť znepríjemňujú život a človek si nevie sám pomôcť, preto skús určite zájsť za obvodnou a tá ťa pošle ku psychiatrovi :) tam ti už skôr pomôžu, ako iba nejaký psycholog prostr. rád atď. :) držím prsty! :)