Socialna fobia - otázky

ja mam tiez soc. fobiu už riadne dlho a nikdy som zo žiadnym dievčaťom nechodil a to už mam 24 rokov. Strašne ma to trápi každy den a hlavne ma niči predstava, že zostarnem sam a opusteny. Napr. idem si dnes po meste a velmi vela dievčat sa na mna len tak usmeje, poobzera sa - asi preto, že vyzeram celkom k svetu, ale ja sa aj tak nedokázem ziadnej prihovoriť ./ Mám mnoho veci, ktoré by mi mohli mnohí závidieť - uspech v praci, auto, dom na ktoré som si zarobil a to som este dosť mlady a aj tak ma to vôbec neteši a ta prazdnota a fobia ma ubíja.

Môj priateľ zrejme trpel niečim takým, aj keď neviem to s istotou, lebo už sme od seba a on to nikdy neriešil so žiadnym odborníkom.
Zaujímavé je ale, že som ho spoznala v práci ako veľmi milého spoločenského ukecaného chalana. Zároveň veľmi slušného, takže nebolo o čom - páčil sa mi, ja jemu.
Že má problém, som zistila veľmi rýchlo. Prudké zmeny nálady atď. a vtedy sa s ním nedalo vôbec komunikovať, vtedy nekomunikoval s nikým, nevychádzal z bytu atd. Myslela som, že mu pomôžem - zamilovaný človek je vyzbrojený obrovskou empatiou, ale keď sa to začalo opakovať v pravidelných intervaloch cca. raz do týždňa určite, tak som šla od toho, pretože som nevládala existovať v takomto vzťahu.
Dodnes ma to mrzí, ale uvedomila som si a aj známi ma upozornili, že sa to začalo prejavovať aj na mne - zabudla som sa usmievať, tešiť sa zo života asi preto, že som si s nim ja sama nevedela dať rady a vlastne dodnes neviem či takéto správanie je proste v povahe človeka, dôsledok nejakej traumy alebo naozaj choroba tejto divnej uponáhľanej, vystresovanej doby.

ja som odpustila,dokonca sa ani nehnevam a chapem rodicov,pretoze vyrastali podobne,maju tiez svoje naucene stereotypy z rodiny a nas brali ako pritaz,ze koli nam museli zit spolu,zobrat sa.pokazili sme im zivot,pochopila som,preco nas mama trestala za vsetko,vybijala sivlastnu frustraciu a otec pil..takze mne je skor mojich rodicov teraz luto.skor ma trapi,ze si neviem rady sama so sebou,stal sa zo mna mizantrop.nebojim sa byt sama,to je jedine po com tuzim.byt sama,aspon chvilku,mat svoje sukromie, priestor,robit si svoje veci. socialny fobici asi nemaju problem byt sami,skor maju problem byt medzi ludmi..takze asi nebudem asocial,len fobik a mozno len introvert.to by bol ten lepsi pripad :)

Asocial
Presne tak! Antisocialni ludia su ako magnet na dusevne nezdravych ludi..
Klucom k uzdraveniu je uvedomit si , ako nam rodicia ublizili, ako nam vstepili chore myslienky do hlavy, to - ze nas nikto nema rad a je bezpecnejsie drzat usta, ze nikoho nezaujima nas nazor, a ze druhi ludia su dolezitejsi ako my.
Musime to olutovat, oplakat a odpustit. To moze trvat aj niekolko rokov, ale vysledok stoji za to.
To ze si uvedomujes, ze si asocial je uspechom a prvym krokom k uzdraveniu.
Pre asociala je najvacsou nocnou morou - byt sam. To je prave to, co je potrebne urobit, byt sam. KONFRONTUJ SVOJ STRACH .NAUC SA BYT SAM, A UVEDOM SI, ZE V PODSTATE NIKDY NIE SI SAM, PRETOZE MAS SAMEHO SEBA.
Toho co sa najviac bojis( byt sam ) sa stane tvojou diagnozou ( asocial )

veru,rodicia vas pokazia,a potom,ked uz ste dospeli a tesite sa,ze mozete od nich odist,zistite,ze nie ste ok,a k tomu este zacnete pritahovat aj podobnych ludi ako su ti rodicia.Jeden kruh.A potom to fakt vyzera,ze nebezpecenstvo je vsade :/

Ahojte.
Stotoznujem sa s vami.
V prvom rade by som rada uviedla na spravnu mieru to, ze antisocialne orientovani ludia su nepodarenym vytvorom svojich rodicov.
To, ako si spominal ze ta nazyvali hanblivym mi pripomenulo moje detstvo. Citlive deti by sa nemali nikdy - za ziadnych okolnosti nalepkovat.
Antisocialne spravanie sa vyvija u deti, ktore rodicia nikdy nevaliduju, cize nedavaju svojim detom najavo, ake su ich pocity dolezite. Dieta zacne vnimat okolity svet ako jedno velke nebezpecenstvo a nikomu nedoveruju.
Ak sa ti rodicia vysmievali, ignorovali alebo trestali za emocie - ktore su prirodzenou sucastou cloveka, vyvinul si si antisocialnu poruchu.

stevo ba, sociálnou fóbiu som trpel od 11 rokov približne až doteraz. Takže nejakých 13 rokov. Vravel som to často krát aj doma našim keď som bol dieťa že nemám rád spoločnosť, všade som sa bál chodiť. Brali to tak že som hanblivý. Keď som chodil na strednú tak už som mal slabé depresie, ku koncu štúdia dosť silné. Pre strach z ľudí a z nového prostredia som nešiel na vysokú školu. Vyvrcholilo to keď som mal 22 rokov a veľmi silné depresie. Takmer som skončil na psychiatrii. Rodičia mi stále vraveli že je to len zlá nálada a že to prejde. Nakoniec som sa rozhodol, že navštívim psychiatra aj keď som nemal v tom od nikoho oporu, ale po prečítaní asi "milión" článkov o SF a depresiach som sa rozhodol že takto žiť ďalej nechcem. A áno mal som aj priateľku ale to je kapitola sama o sebe.
Ak by si chcel viac info, alebo len tak o tom popísať tak mi napíš na mail radeon624@yahoo.sk

Ako nič v zlom ľudia, nechcem spochybňovať odbor psychiatria, no nie ste len tak trošku hanbliví?

Podľa mňa ani depresia nejestvuje, áno sú určité stavy našej mysle po ťažkých traumách, pôrodoch ale naozaj je to na diagnózu?
Veď voľakedy nič také nejestvovalo alebo ak áno, tak sa jednému hovorilo smútok a druhému hanblivosť.

A lieky nikomu z vás nepomôžu, treba s tým bojovať a skúšať kontakt s ľuďmi.

Ja som vyhľadal pomoc u psychiatria a pomohli mi lieky aj ked nie na 100% ale je mi lepšie. A druhá vec je že treba s tým bojovať a neuzatvárať sa do samoty.