Zmiesana depresivno-uzkostna porucha a ine...

Vau, niektoré časti sú akoby som čítal o sebe, akurát u psychológa som nikdy nebol. Hlavne tá práca, to je obrovský problém aj pre mňa. Ja už som bez práce 2 roky a cítim sa preto neskutočne trápne, myslím, že niekde tu je môj hlavný problém. Čím dlhšie som doma, tým horšie to je, sebavedomie nulové. Presne ako píšeš, telefonovanie, pohovor a vlastne aj úplne primitívne odoslanie životopisu cez mail je pre mňa náročná vec.

Na „pseudo-konšpiračné finty“ alebo rôzne motivačné záležitosti tiež neverím, aj keď u niekoho to asi funguje. Ja sa to snažím riešiť sám so sebou. V podstate sa snažím sám seba presvedčiť o tom, aké je to všetko z mojej strany iracionálne. Hm, nie je to vlastne tiež forma pseudo-konšpiračnej finty :D. Väčšinu bežných vecí už zvládam úplne v pohode, ale pohovor a veci okolo toho, tam som tragický. Aj keď nejaký pokrok vidím aj tam.

Tiež mám VŠ a tiež s problematickým uplatnením, mimo odbor ti je k ničomu. Lenže ja som na ňu išiel s cieľom, že v tom odbore budem fungovať, nie preto, aby som mal titul. To sa mi nepodarilo, hlavne preto, čo si spomínal aj ty, jednoducho sa nedokážem presadiť. Pritom som v tom bol celkom dobrý a napríklad pri diplomke som bol skoro jediný, čo robil reálny výskum a priniesol niečo nové. Ale keď som mal ísť na pohovor do práce, nedokázal som sa predať.

Tu asi bude ďalšia časť môjho problému. Vždy som sa dobre učil, vždy mi išlo všetko, na čo bolo treba hlavu. Vždy sa odo mňa očakávalo, že budem ten, čo bude zarábať hlavou. V tejto chvíli, po tých dvoch rokoch by mi vôbec nevadilo ísť robiť do fabriky. V istom zmysle by to bola úľava. Nič extra by sa tam odo mňa nečakalo (aby bolo jasné, nemyslím, že robiť za pásom je nejaká prechádzka ružovou záhradou, ale z pohľadu, že by som tam bol iba jeden z mnohých), mal by som stálu prácu a verím, že postupne by som sa tam dostal do „normálu“ a neskôr mohol skúsiť niečo iné. Ideálne niekam, ďalej, kde ma nikto nepozná, niečo ako nový začiatok. Lenže v momente ako to spomeniem, rodičia a všetci okolo prepnú na útočný režim „neblázni, ty a do fabriky...“

Inak rozpísal som sa o sebe tu. Teda nie, že by som sa nerozpísal aj tu.
www.zdravie.sk

Nemôžem si pomôcť ale ani ja nemôžem súhlasiť s niektorými názormi co tu ludia píšu, že príčina každého psych. problému je v detstve, vyhodit lieky do kosa, vsetko je v tvojej hlave s podobne...Ja uz mam tiez co to nastudovane o tychto chorobach zhliadnutych mnozstvo dokumentov a myslím si že depresia je choroba ako každá iná je to dokonca aj vedecky dokazane ze niekedy dokonca cele rody trpeli napr. bipolarnou poruchou, schizofreniou, zname su aj pripady dvojciat kde su obe postihnute diagnozou, myslim ze nieje spravne hadzat vinu len na vychovu a na vonkajsie priciny poznam osobu ktora pochadza zo 7 deti vychova bola taka ista a len prave ona v mladosti onemocnela na schizoafektivnu poruchu, myslim ze v tejto dobe stale vela ludi priklada privelku dolezitost vonkajsim pricinam a malo sa hladi na to aky je ludské telo zradný a komplikovaný organizmus.

Chcela som ti len pomôcť.
Nehovorím že ti nič nieje, jasné že NÁM niečo je. Si myslíš že ja sa netrápim? Písala som, že máme ÚZKOSŤ.

Ktorá zahŕňa OCD a toto všetko čo si napísal. Tiež som zažila psychické muky a hrozné strachy. Celého polroka som si myslela že som psychopat, že skončím veľmi zle, že niekomu ublížim, myslela som si že počujem hlasy bola som o tom presvedčená nespávala som. Vypli sa mi všetky emócie. Nedokázala som sa usmiať.
Mne je lepšie o 80% ako bolo pred rokom. Stále mám úzkosť. Nie je to žiadna ružová záhrada, napísala som ti, pretože som chcela aby sa ti zlepšila nálada.
Ale keď mi niekto napíše že: so mnou na toto nechoď.
Už tu viac chodiť nebudem. S takýmto negatívnym prístupom ako máte vy si berte lieky celý život keď chcete. Pretože nech máte akúkoľvek vážnu psychickú poruchu, lieky sú BARLA a treba aj prístup od psychologičky. Ja som tiež navštevovala a radila mi toto čo som ja napísala, nie sú to žiadne KONŠPIRÁCIE.

Vian, s tvojim posledným príspevkom úplne súhlasím a chápem čo si tým chcel povedať, pretože mám podobnú (dlhodobú) skúsenosť. Kto nezažil nepochopí...ja mám psychické problémy od detstva, hoci až v dospelosti od 18r. ich riešim cez psychiatričku a psychoterapeutku, Vtedy som akosi osobnostne dospela k tomu, že som pochopila, že je to môj život a potrebujem pomoc odborníkov, lebo som chorá. Či sa to už niekomu v mojej rodine páči alebo nie...Podľa môjho názoru niekto, kto napr. začne mať psychické problémy až v dospelosti, keď prekoná výrazne stresové obdobie a prejaví sa to na jeho psychike v podobe ľahšej, prípadne stredne ťažkej dekompenzácie typu panická porucha, sociálna fóbia a pod. nepochopí, že psychické choroby majú rôzne stupne, bývajú aj chronické a u niekoho to proste neprehrmí len časom a zmenou životného štýlu. Čo sa týka psychicky, ja mám lepšie a horšie obdobia celý život, ale ja nemám žiadne "pred a po liečbe." Ja som rada ak ako-tak vládzem, podobne ako si napísal vo svojom poslednom príspevku ty. Totiž, nie je to také ľahké ako to mnoho ľudí vidí, a tie rady, že "Veď povedz si, že ti nič nie je a keď tomu uveríš, tak to tak bude. Alebo vypni ten spúšťač. Keď sa chce, tak sa dá. Príliš málo sa snažíš, snaž sa viac. Podľa mňa ti tie lieky netreba, veď vyzeráš OK. a pod...." Niekedy je to už komické premňa alebo skôr tragikomické. :D :). Proste tiež som sa napočúvala takých rád, ajaj...ale ide o moje zdravie, je to môj život...rozhodujem sa zaseba.

fleur, prosim ta, tieto pseudo-konspiracne finty na mna neskusaj :) sam som absolvoval mnoho hodin psychoterapie (bez liekov) a ver mi, ze to nie je tak, ze si poviem "uha, ved si to robim sam, tak naco k lekarovi, svet je nadherny!" takto to bohuzial nefunguje, ci sa ti to paci alebo nie. ano, moze to tak byt (depresia je nasledok nejakej udalosti, napr. strata blizkeho), ale tak isto sa moze vyskytnut aj u kohokolvek ineho (aj toho, ktory ma vsetko a potom sa vsetci cuduju, ze z coho ten clovek moze mat depresie?)... tymto sa v skutocnosti depresia este len zhorsuje.

ja som za tie diagnozy v istom zmysle vdacny. pretoze napr. o obsedantno-komp. poruche som vobec nevedel a odrazu som mal jej priznaky. clovek vtedy zacne pochybovat o svojej pricetnosti a prave ubezpecenie doktora, ze to sice je choroba, ale da sa liecit a ze je pomerne rozsirena a ze nie ste ziadny "magor a psychopat" je velmi ulavujuce.

iste, aj takato depresia ma hlbsie korene, je to vsak beh na dlhu trat a dlhe hodiny terapie, aby v tomto pripade clovek prenikol hlbsie ku problemu. u mna to bolo pravdepodobne detstvo, hoci som ho mal podla vsetkych meradiel stastne (ale to je subjektivny pojem). tam zohralo rolu niekolko faktorov /myslim ze hlavne skola a celkova atmosfera/, kde sa akoby nieco "pokazilo." ale depresia je dana chemickou nerovnovahou v mozgu, aj genetikou, celkovou strukturou osobnosti, ktora sa formuje, vyvija.

samozrejme, praca na sebe je dolezita, ale liecba tiez. tymto tiez odpovedam, ze ziadne alternativne liecby skusat nemienim (aj ked viem, ze je to teraz v mode), pretoze verim odbornikom. samozrejme, vlastny boj s uzkostou a depresiami, zmena zivotneho stylu (aspon ciastocne), snaha ist vyzdraveniu naproti - to vsetko schvalujem a snazim sa uskutocnovat.

a rozhodne to nie je tak, ze by som bol "nadopovany liekmi" :)
beriem v zasade mierne davky, ktore mi proste pomahaju fungovat ako-tak normalne.

a mam 26r. takze pomahat aspon doma, ked uz nemam pracu je snad samozrejmost. opat: je to nejaka aktivita, clovek sa zamestna a zbytocne sa v sebe nevrta. to tiez pomaha.

kazdopadne vdaka za vyjadrenie vsetkym

vian :-)

Doktori ťa riadne "označkovali" rôznymi názvami "chorôb". Máš úzkosť. Zamotal si sa do typického začarovaného kruhu myšlienok a strachu. Načo toľko označení že Obsedantná, depresívna, úzkostná, vyhýbavá.
Pochop, že tieto označenia vymyslela západná medicína, aby mala odôvodnenie, aké lieky na to nasadiť.
Všetky tieto označenia sú len SYMPTÓMY jedného jediného problému, ktorý máš. A to je úzkosť.
Tiež som pred rokom spadla do tejto pasce. Dlhodobým stresom sa mi začali diať divné veci - či už rôzne zdravotné problémy alebo zvláštne myšlienkové pochody. Tiež mi doktorka stanovila že mám úzkostnú poruchu + panickú poruchu. :-)

vian, na tento stav neexistuje okamžitý liek. Je to dlhodobejšie. Ale dá sa z toho úplne dostať. Poviem ti že pred rokom v januári som bola na tom strašne, už som si myslela, že môj život skončil... Mala som záchvaty paniky. Behom jedného mesiaca mi paniky úplne zmizli, nakoľko som sa toho prestala báť a uvedomila som si, že si to robím sama. Tak aká panická porucha!!! Aká porucha, keď každý človek sa z toho dokáže dostať pokiaľ má tie správne informácie! To označenie porucha tu nesedí. Toto nie je choroba, je to stav, ktorý sme si vytvorili sami našim strachom.

Teraz po roku, nemám žiadne zdravotné symptómy, normálne si žijem, všade chodím, žijem aktívnejšie než predtým a síce stále mám negatívne myšlienky, viem že treba na to ešte viac času.

Ja mám všetky duševné ochorenia a nejako ma to netrápi:-) Okrem toho ako bonus ďalšie fyzické, ale našťastie mám aj sklerózu, tak si za oného neviem cez deň spomenúť na to, čím všetkým vlastne trpím, resp. by som mal objektívne trpieť:-)
Tak často som zabudol vypiť, že už ani nepijem:-)))
Báseň:
-všetci máme úzkosti, robíme si starosti, lebo máme ešte depky, divné reči Mudr. Betky, takisto aj psycho-schizo, dajme loka dedo Mižo, potom ešte ťažké traumy, ukrývam ho listom palmy, potom ešte psychóza, dobehla ma cirhóza, navyše aj mánia - mŕtvica ma ranila.
------------------------
Kuká na mňa tetka Betka, čo sa líči ako grófka.
Takisto aj jeden ujko, čo si myslí, že som čmeliak Vilko.
Leitmotív musím ponechať - v tomto prípade Betka a ujko:-)

Fúha. Vo viacerých opisoch som sa takmer do bodky našla (a asi mi zostáva len skonštatovať, že to máme sakra ťažké). Súcitím s tebou a úprimne dúfam, že sa to bude len a len zlepšovať. A viem, že lútosť je asi to posledné, čo potrebuješ :D
Odporúčam ti pokračovať v hľadaní odborníka, ktorý by ti poskytol pomoc (viem, veľmi originálna rada...). A nemyslím zrovna psychiatra. Skúšaj, hľadaj. Alternatívna medicína, rôzni koučovia, kurzy asertívneho správanie, etc... Postupne sa prekonávaj. Hlavne never tomu bludu, že sa nedokážeš zmeniť/život je krutý/je to môj osud a podobne

Ahoj vian,
psychotetapiou som sa zacala zaoberat v zahranici par rokov dozadu a musim ti povedat, ze pristup psychotetapeutov u nas na slovensku je hrozny, ak nie smutny...
Problem ktory si opisal velmi detailne je podla mna sposobeny traumou z detstva a niekedy trva dlhsie, kym si uvedomime co sa nam stalo a zlozime rodicov z pedestalu.nehnevaj sa na mna, ale naozaj verim tomu, ze kazda jedna diagnoza stanovena nasimi uzasnimi tarepeutami je sposobena traumou z detstva. Dali ti diagnozu...ano, dozvedel si sa ze trpis nejakymi poruchami...nadopovali ta liekmi namiesto toho aby ti ukazali co sposobilo tvoje utrpenie a mohol si sa s tym vyrovnat. Olutovat nase utrpenie je klucom k uzdraveni !!!
Podla tvojho prispevku sudim, ze nemas velmi vysoku mienku o sebe samom - znak toho, ze ta rodicia v detstve bud:
1. ponizovali , nikdy nevypoculi, ignorovali( ked si opisal neustaly strach z neuspechu, nizka sebadovera)a popripade
2.robili vsetko za teba - cize si nemal sancu rozhodovat sa sam, rozhodovali za teba, pretoze ta nalepkovali a povazovali za nesebestacneho a tym ti odopreli slobodu rozhodovat sa a nedokazal si si "nacvicit " samostatnost.

Dalej opisujes ako im pomahas ( rodicom aj surodencom) Rada by som ti pripomenula ze to NIE JE tvoja uloha. To maju na starosti rodicia!Ty si dieta a trpis a potrebujes ich porozumenie a lasku ( ktore ti bohuzial nie su schopni dat , kedze si nie su vedomi, a pravdepodobne ani vedomi nikdy nebudu, ako ti ublizili - a ze ti vobec ublizili) moze to vyzniet hrubo, ale to je bohuzial realita.necakaj pomoc od niekoho, kto ti nevedome ublizil..
Preto ti odporucam odbornu pomoc kde ti poskytnu navod na to, ako sa zmierit s utrpenim a negativnymi emociami z detstva. Ak natrafis na doktora ktori si ta vypocuje a predpise ti lieky -co je absolutne absurdne- utekaj !!!
Verim , ze sa ti polepsi a najdes sposob akym objavit pravdu a ako as vyslobodit z utrpenia.

Petra

Ahoj, no ja mam tiež dlhodobo psych. problemy tiež to nejak v puberte na strednej škole začalo a denno denne sa pýtam prečo práve ja a či sa z toho vobec niekedy dostanem...Je fajn, že si urobil výšku to je velký pokrok myslím, že to s tým hladaním roboty sa poddá len to chce cas kým sa niektoré veci vykryštalizujú a nerozmýšlal si poradiť sa so psychiatrom že máš teráz zlé obdobie , či užívaš tie správne lieky tú správnu dávku, lebo ver mi že aj malé zmeny v liečbe môžu spôsobiť velké problémy, mne raz doktorka zmenila liek na iny a hovorila ze je to ten isty ale ina znacka ale nebolo to celkom tak mi nezaberal az tak dobre a akonahle sa este zhorsilo pocasie som bola misuge...