Prajem pekný večer.
Mám 18 rokov a už nejakú dobu mám problém so svojím psychickým zdravím. Do úvodu sa chcem skôr opýtať na podstatu, prečo vôbec zakladám toto vlákno, je možné aby si človek takéto stavy, ktoré následne opíšem, namýšľal? Samozrejme vnímam sám seba, čo pociťujem, vidím na akej úrovni sú moje myšlienky v určitých chvíľach, no napriek tomu mám občas pocit, že to všetko je akési nereálne, no však k samotnému opisu problému ...
Mávam veľmi časté depresie, neviem presne odhadnúť ako dlho to všetko trvá, no v rámci uvedomenia si faktu, že s jedná o depresiu, to bude niečo okolo 3 rokov. Keby som mal opísať samotné stavy, nenachádzam ich príčinu, v mojom živote je všetko vo všeobecnosti na relatívne fajn úrovni.
Sú dni, keď mi je až tak zvláštne, že mám chuť celý deň nič nerobiť, len nejakým pohodlným spôsobom zamestnať moju myseľ, aby som prišiel na iné myšlienky, aj keď ten blbý pocit samozrejme nezmizne. Veľakrát si nemôžem dovoliť plánovať niečo napríklad týždeň dopredu, pretože neviem, ako sa v ten konkrétny deň budem cítiť. Občas tieto stavy trvajú aj týždeň, inokedy v oveľa kratších intervaloch. Najprv som si myslel, že to môže byť reakcia na isté okolnosti, okrem iného napríklad aj škola a podobne, no po pár mesiacoch pozorovania samého seba som prišiel na to, že to tým nie je, pretože stavy prichádzali aj vtedy, keď som to absolútne nečakal, v časoch, keď som sa nemohol cítiť lepšie, bolo to tak napríklad aj cez letné alebo zimné prázdniny. Strácam v takých chvíľach záujem o všetko, keď už musím, tak niečo spravím, ale s veľkými ťažkosťami a nechuťou, záleží ale aj od toho čo konkrétne, niekedy ma niečo rozveselí, no potom sa cítim zas až príliš nabudený, každopádne by som sa ale nepovažoval za lenivého jedinca, práve naopak, no v takých stavoch nie je ľahké sa k niečomu odhodlať. Som vtedy strašne náchylný a ľahko ma podráždi aj maličkosť, potrebujem kľud sám pre seba, veľa času venujem svojim spôsobom sám sebe. Neraz sa mi stalo, že som musel odísť aj zo školy, pretože som to tam nevydržal, v jednu chvíľu som sa smial a v druhú som mal slzy v očiach, pripadám si v takýchto okamihoch ako nejaký blázon.
Racionálne to neviem ovládať, jednoducho to príde a som v tom a nech môžem robiť čokoľvek, nezlepší sa to. Keď zas vyjde slnko, tak mám pocit, že je opäť všetko v poriadku, užívam si život ako každý iný normálny človek. Nikdy som sa ani neodhodlal riešiť to odbornou pomocou, hlavne kvôli tomuto, pretože som si vždy povedal, že je to fajn, nepripúšťal som si nikdy, že by som do toho padol znova, aj keď som v hĺbke duše vedel presný opak, akosi som sa naučil to nejako potlačovať, nájsť si aj v takých chvíľach pokoj a nenechať sa tými pocitmi a ovládnuť, no nejde to tak, ako som si predstavoval.
Ako som povedal už v úvode, všetko to vnímam, no nechcem si to akosi stále pripustiť, je skutočne možné, aby som si to všetko nejakým spôsobom namýšľal, že mi niečo je?
Ďakujem za prípadné odpovede.
