Ak by sa to niekomu chcelo čítať je toho veľa no skúsim možno mi to pomôže. :)
Nikdy som si neuvedomila, že môžem mať psychické problémy. Prvýkrát som zašla k detskej psychiatričke keď som mala 17.
Bolo to kôli tomu, že stále som chodila na záchod pred nejakou skúškou alebo keď proste som niekam šla. Keď bola najaká školská akcia nikdy som sa
tam nedostavila. Ani chlapca kôli tomu nemám. Dodnes sa z toho neviem dostať (dosť ma to obmedzuje) no nejako sa to dá s tým žiť.
Vtedy mi dala lieky lexaurin no brala som ich mesiac, potom som
sa sama z toho nejak dostala. Po mature som odišla pracovať do skladu.
Odišla som kôli kolektívu, a tomu že mi jedna kolegiňa podrážala nohy. Kamoška, ktorú som si tam našla ma len využila.
Myslím si,že mám z toho traumu,že som nesamostatná a ľahko sa dám ovplyvniť.
Neviem si nájsť prácu kôli tomu, že sa bojím pohovoru, stále mi je zle keď idem niekam ani na to nemyslím ono to príde samo.
Začínam sa obávať aby som neostala kôli tomu bez peňazí. Totižto nik ma nevie podporiť a pochopiť, že mám problém.
Za 5 mesiacov čo som bola na úrade som si nebola schopná nájsť robotu. Vtedy som začala mať zdravotné problémy, prekonala som zápal obličiek a moč. mechúra.
Asi som stratila kondičku keďže som si namerala tep v pokoji 115. Náhodne moja mama mi našla robotu.
Rok a pol som pracovala ako osobná asistentka jednej pani, ktorá si doslova robila somnou čo chce. Celé dni som bola doma, čakala kedy ona zavolá
aby som prišla k nej. Stále bola nespokojná s niečím, jej 8 ročný syn mi rozkazoval a ja som s tým nemohla nič,
pritom som sa jej starala o deti, žehlila, upratovala ...
Už som to nevydržala a neprišla som k nej tak ako ona chcela. Ona ma samozrejme na úrade poohovárala,
teraz má už tretiu asistentku a mňa to zožiera, že sa má dobre taká vychcaná osoba ako ona asi neexistuje.
Vtedy po roku som šla k doktorovi, pichanie, tlak akoby bolesť srdca rýchli tep v pokoji stále nad 100.
Ten mi kázal brať magnézium, vitamíny a že sa nemam ták pozorovať. Mesiac som bola ok až kým mi neprišlo na odpadnutie. Neskôr som šla k nemu zas.
Predpísal mi lieky na spomalenie tepu. O pár mesiacov som zas mala pocit na odpadnutie, silné búšenie srdca fr120/min.
Chcela som začať športovať, no ten tep ma začal čoraz viac znepokojovať, ani po dvoch hodinách behania sa nespomalil. Takto som behala týždeň až
kým som to nevzdala s tým že som nevládala, stále som bola unavená, robila mi problém aj najmenšia záťaž.
Vtedy som poprosila doktora o vyšetrenie u kardiológa. EKG vporiadku, rengén hrudníku tiež, holter- minimálna srdc. fr 59/min,(počas spánku)
priemerná 85, maximálna 166/min (počas chôdze). Záver sínusová tachykardia.
Raz mi švagrina volala záchranku, prišlo mi z ničoho nič zle vôbec som nemala žiadne starosti. Tlak 150/90 tep fr. 150/min
Čoraz horšie som sa začala cítiť. Až mi doktor navrhol vyšetrenie psychiatra. Súhlasila som. Záver: Zmiešaná úzkostne depresívna porucha.
Ten mi dal lieky Guajacuran, lexaurin, coaxil, predtým som brala asi mesiac frontin. Tie lieky nepomáhajú.
Aj tak mávam také stavy silného búšenia srdca, trebárs keď idem po schodoch atď, proste si to všímnem lebo sa hneď zadýcham.
Lekár mi vravel, že sa nemám báť,že šľak ma netrafí, že som zdravá. :D Ale aj ták, kôli tomu aby som mala taký tep vysoký z ničoho nič ?
Možno by som mala hodiť za hlavu minulosť, ale ako? Už aj keby ma malo poraziť som si povedala k doktorovy už nejdem, všade ma posielajú len k psych. ktorý veľmi
nepomôže. A dať sa zavrieť na psychiatrii to by bol koniec :D Teraz mesiac už nepracujem a je mi dobre (až na ten tep). Preto sa bojím ísť niekde do práce aby som zas nemávala stresy nejaké.
Ako sa mám z toho dostať a začať normálne žiť bez toho aby keď niekam idem mi bolo zle ? Stále si vravím zvládnem to, no potom keď už mám s niekým komunikovať
mám s tým problém, neviem sa ani len vyjadrovať. Mám 22 rokov a ešte som nenašla nič čo by ma bavilo, neviem vôbec aké mám záľuby čo by som chcela dosiahnúť v živote,
nemám nijakú predstavu o budúcnosti a to si myslím je dosť zlé. Som stále unavená,stále som len doma,
kebyže mám aspoň psa s ktorým by som sa prechádzala no ani to nemôžem mať. Občas zájdem do mesta. Najradšej by som niekam vypadla preč ale ani to sa neodhodlám sama.
Lokalita kde žijem je zlá. Ták jak mám začať žiť a nielen prežívať ?
