Ospravedlňujem sa

Síce trochu oneskorene, ale aj tak ďakujem za uznanlivé a príjemné slová Kýčera :))

OPRAVA:
Ja sa preto tak TU vyjadrujem....

ANJELIKOVI:
Ja sa preto tak ti vyjadrujem, lebo v tomto písomnom vyjadrovaní mi tu chýba to niečo osobné a chcel by som, aby aj tá druhá strana vedela, že som nedokonalý a že nie som taký suverén, ktorý len radí a hovorí, že to a to je pravda a aby som náhodou nebudil taký dojem nadradenosti a neomylnosti. Preto to tak píšem.
-píšeš, že hľadám sebapotvrdenie je to pravda, ale len čiastočná... ale hľadám v ľuďoch seba aj nachádzam, presnejšie si rozširujem obzor. A veľa mi tieto diskusie pomohli. Ale asi som ta celkom nepochopil „.......skús rozširovať svoj vnútorný svet aj zo samého seba.“ ale nevadí.

...... ak by si za mnou prišiel a oznámil si mi...som nekomunikatívny, taký a taký..tak vlastne by si hodil zodpovednosť na mňa...toleruj ma, podpor ma, uč ma...a to nie každému vyhovuje, lebo nie každý na to má. ...................Ja v tom zas nevidím zodpovednosť u teba. Zodpovednosť je na mne, ja len TVRDIM o sebe, aký som aby tá osoba ma mohla identifikovať, s kým má česť. Ale myslím, že si vystihla určité veci. Je to aj moja povaha.

............................ Možno trochu opatrnejšia by som bola pri svojich výpovediach...znalá bežnej veľkosti sily pochopenia a tolerancie u druhých. ;o) .......:-) Ale s tým ja počítam. Ale hovorím si, že keďže som taký uzavretý, rozhodol som sa, že sa otvorím, aby ľudia vedeli, a nemuseli si domýšľať. A buď ma prijmú alebo nie :-). Dík za reakcie.

Kýčera -súhlas

Kimmuška, veľmi dobrý príspevok. Knihu aj film poznáme. Vhodná citácia, správny prístup! Pozrime sa na vec zo zdravotnej stránky - závisť je SEBADEŠTRUKČNÝ POCIT. Ak si ho človek nepostráži a on mu vletí do duše, poškodí jeho zdravie. Za všetky následky, kt. mu spôsobí, si nesie zodpovednosť každý jednotlivec. Už Sokrates povedal, že telo je iba obalom duše. Preložené do ľudskej reči - ak ochorie duša, ochorie aj telo!!! Neexistuje zdravá duša a choré telo, tak ako neexistuje chorá duša a zdravé telo! Čo sa týka toho, ako si tú závisť rozviedla, tak tam to nerobí len spoločnosť, ale hlavný dôraz má samotný VÝZNAM tohto slova v slovenskom jazyku!
A tak sa pozrime bližšie na toto slovo z jazykovedného hľadiska. ZÁVISŤ je :
1. slovo vyjadrujúce POCIT NESPOKOJNOSTI pri úspechu, napredovaní, šťastí a pod. niekoho iného,
2. NEŽIČLIVOSŤ,
3. NEPRAJNÍCTVO.
A máme tu aj vetu typu - Závidím ti tvoj účes. Tu to slovo znamená, že ti tvoj účes vlastne NEZÁVIDÍM, ale úprimne ho obdivujem, páči sa mi a možno si aj ja dám taký! Napriek tomu, že žiješ za veľkou mlákou, máš skvelú slovenčinu!

Vďaka za reakcie. Čo sa toho psychického problému týka, bola mi diagnostikovaná psychóza, ja som si ale na sto percent istá, že to nebola psychóza, ale akási intoxikácia. Psychóza je totiž stav, kedy človek povedal, alebo urobil niečo, na čo si neskôr nepamätá a ja si úplne na všetko, čo som povedala, pamätám. Ďalej psychóze predchádza akýsi zlý zážitok, s ktorým sa psychika človeka nevedela vysporiadať, u mňa však žiaden nebol, prišlo to len tak - že som sa cítila síce psychicky dobre, ale telesne zle a bála som sa o svoj život. Najskôr som sa pár týždňov cítila akási unavená, malátna, bolo mi na odpadnutie a točila sa mi hlava, pričom boli tam aj dni, kedy som mala strašné sucho v ústach, vysušené oči, čo ma štípali, nedokázala som
dostať do seba nič, lebo mi bolo na vracanie, chcelo sa mi piť a po
každom glgu vody som sa povracala, potom ďalší deň v pohode, čo sa jedla týka, len strašná únava, hoci som aj veľa spala. Psychóze predchádza hyperaktivita, u mňa však žiadna hyperaktivita nebola, iba také zvláštne pocity, ako keby som zomierala na otravu, potom zase jedna jediná noc, kedy som vôbec nedokázala zaspať, na ďalšiu noc zase spánok v pohode... cítila som sa proste ako človek zomierajúci, ktorý už "melie z posledného". Hovorí sa, že pred smrťou sa u zomierajúceho človeka vynoria z pamäte spomienky na všetky "hriechy", ktoré spáchal. Podobne to bolo aj u mňa a potom som pred psychiatrami rozprávala v rámci takého sebaobviňovania, čo som všeličo vyviedla, no a na tú psychiatriu som išla preto, lebo som nevedela, kde a u koho mám hľadať pomoc, lebo som si myslela, že mi šibe. Na základe tých rečí mi potom bola diagnostikovaná psychóza a nasadené lieky. Tie som však nikdy nebrala. Počas toho týždňa na oddelení som celé dni len prespala a cítila som sa ako zbitý pes, každý večer som si myslela, že keď zaspím, už sa nikdy nezobudím. To, čo mi po prepustení z psychiatrie odporučili užívať, boli obrovské množstvá liekov, ktoré by zabili asi aj 100-kilového chlapa, nie, že ešte chudučkú žienku, ako som bola ja. Verím tomu, že vďaka tomu, že som tie lieky nikdy nebrala, som si zachránila život. Klamať som však musela, že ich beriem. V opačnom prípade by mi nasadili injekcie, od ktorých človek nonstop spí, obrovskou rýchlosťou priberá a chodí s vyplazeným jazykom, má výzor totálne šibnutého tvora, stratí schopnosť logicky myslieť, stratí pamäť, trasú sa mu ruky - ale len kým tie injekcie dostáva (či lieky berie). Akonáhle sa to vysadí, potom už je zase normálny, schudne, prestanú sa mu ruky triasť, vráti sa mu pamäť a aj šikovnosť do rúk... Čo sa mojej psychiky týka, tá je dosť silná, si myslím, lebo aj keď ma už niekoľkí ľudia podrazili a sklamali, zneužili a odkopli, o peniaze okradli (čo už asi v dnešnej dobe zažil takmer každý, nielen ja), predsa som vždy bola toho názoru, že nad problémami sa nemá vyplakávať, ale konať. Keď ma napríklad okradla o celoživotné úspory poisťovacia agentka, neutekala som k psychiatrovi, ale som zmizla do zahraničia, kde som sa snažila zarobiť si peniaze, aby som takto dohnala, o čo som prišla. Prečo? Kto je psychicky slabší, ten na takúto vec zareaguje tak, že sa rozbehne po psychošoch. Máme veľa roboty, ale vynasnažím sa zobrať si voľno, nejakú dovolenku, ak sa bude dať a vyriešiť si svoje zdravotné problémy. Niektoré som si už vyriešila (potravinové intolerancie) a som si istá, že zdroj toxínov je niekde v mojom vnútri. Chcem sa dať vyšetriť na akékoľvek parazitujúce baktérie, ktoré z času na čas vypudia do organizmu také veľké množstvo toxínov, že človeka to div, že nezabije a potom mu je namiesto intoxikácie diagnostikovaná psychóza, lebo príznaky sú podobné a lacní lekári majú čakárne preplnené, veľa roboty a takto vystresovaní nemajú priveľa času, aby počúvali pacienta, ktorý chce veľa rozprávať. Beriem na vedomie, preto chcem ísť do niektorého zo súkromných zdravotníckych centier a dať si urobiť poriadnu prehliadku. Okrem tých baktérií aj na parazity, nejaké CT mozgu, či tam nie sú larvy pásomnice, či tam nie sú nejaké premnožené hlísty, vyriešiť si aj problém s čuchom, ktorý sa so mnou ťahá od detstva... Ja chcem len poznať pravdu o svojom skutočnom zdravotnom stave a vedieť, čo ma intoxikovalo a pôvodcu toxínov odstrániť, aby mi už konečne bolo dobre. Tú pravdu som ochotná hľadať za akúkoľvek cenu, aj za cenu vysokých finančných výdavkov u súkromných a drahých lekárov, aj za cenu toho, že si budem musieť narobiť v banke dlhy, aj za cenu toho, že sa prihlásim na štúdium medicíny, ktorá ma ale v skutočnosti vôbec nezaujíma a keď sa o telesných príčinách psychóz budeme učiť napríklad v treťom semestri, tak ja šťastná, že som sa už konečne dozvedela, čo som sa dozvedieť chcela, po treťom semestri štúdium zanechám :D :D :D Ja proste len nechcem byť klamaná a je mi ľúto všetkých dobrých ľudí, ktorí v tak závažných veciach, ako sú záležitosti týkajúce sa zdravia, klamaní sú a pravdu nehľadajú, lebo dôverujú niekomu, komu by ale radšej dôverovať nemali.
V deň, keď som založila túto tému, som sa tiež po asi troch rokoch cítila ako človek zomierajúci na akúsi intoxikáciu, ktorému sa spomienky na zlé veci, ktoré vykonal, vrátili, ale na psychiatriu som už tentokrát nešla, mala som voľno a snažila som sa čo najviac času stráviť spánkom, nalievala som sa palinovým čajom, ktorý je dobrý na detoxikáciu organizmu, zacvičila som si, pila som veľa minerálky a už mi je zase lepšie.
Čo sa týka toho kradnutia trinkgeldu, urobila som to iba niekoľkokrát, keď som bola pár dní pred výplatou, kolegyňa mala voľno, lebo bolo málo izieb na upratovanie, z jednej izby odchádzal hosť a nechal napríklad 2 €, tak ja som si pomyslela, že keď má ona dnes voľno, tak toto patrí mne, však som dva dni pred výplatou, tak si to vezmem.... Takže kleptomániu by som za tým nevidela, ale viem, že ani toto, čo som urobila, nebolo správne, lebo peniaze dávame do prasiatka a keď je plné, tak si to potom spoločne rozdelíme. Len som si z toho robila strašné výčitky svedomia pred pár dňami, keď som si myslela, že zomieram, tak som to sem napísala. Ale dá sa to napraviť - že čo som vzala, to tam aj vrátim a potom už budem mať svedomie čisté. Vyriešiť si problém takto je určite lepšie, ako ísť na spoveď, niečo tam zamrmlať a potom "hrešiť" ďalej.
Myslím si, že manželstvo a rodina nie je pre mňa, netúžim proste po takýchto veciach, lebo sama akosi podvedome cítim, že moje telo je dosť slabé na takú veľkú záťaž ako je pôrod a nepotrebujem zlý genetický materiál šíriť ďalej, aby malo dieťa od narodenia kopu intolerancií, primárne deficity enzýmov zodpovedných za trávenie laktózy a kazeínu. Také dieťa kaká oranžovú vodičku a nonstop plače, bolí ho bruško, výrazne zaostáva v raste a vo vývoji v porovnaní s ostatnými deťmi a tráviace problémy sa s ním ťahajú celý život. Nech rodia radšej telesne zdravé ženy. K tomu, že si vypchávam prsia - jasnačka, že si vypchávam, keď mám konfekčnú veľkosť 34 a akákoľvek menšia by už bola detská. Keby som pribrala... :) :) :), nemusela by byť podprda s hrubou penou, stačila by aj s tenšou :) Ale ja sa dobre cítim v takom tele, aké mám a pribrať nechcem.
Pokiaľ ide o nejaké ciele a plány do budúcnosti, chcem ešte pár rokov odrobiť v zahraničí, potom ísť študovať diaľkovo - ťahá ma to smerom k informatike, alebo k ekonómii. Viem si však predstaviť aj jazyky. Ešte mám dosť času rozhodnúť sa. Jedno viem vak naisto, že ani medicínu, ani čokoľvek iné, so zdravotníctvom súvisiace, rozhodne študovať NECHCEM!!! Aj keď začnem v 40-tke, nič nie je stratené. Ide mi len o to, aby som si nemusela pred odchodom do dôchodku ničiť slabé telo ťažkými prácami, ale aby som už aspoň tých 10 rokov pred odchodom do dôchodku mala prácičku v kancelárii. Keď toto dosiahnem, tak budem spokojná.
Moje príspevky sú zbytočne dlhé, asi by bolo lepšie ich skrátiť. Dá sa aj stručnejšie, jasnačka. Pointou väčšiny mojich príspevkov je, že sa snažím podnecovať ľudí k tomu, aby otvorili oči a prestali byť ľuďmi slepo dôverujúcimi lekárom, ktorí ich môžu aj klamať, lebo majú z toho finančné výhody, ak urobia z človeka ťažkého závisláka na psychiatrických liekoch - lepšie je, ak si človek informácie o svojich zdravotných problémoch a o ich príčinách hľadá aj sám, napríklad na internete, ale to je veru bez aktívnej znalosti aspoň jedného svetového jazyka (ideálne AJ, NJ) veľmi ťažké, lebo v slovenčine nenájdeme takmer nič. Ak teda existuje aspoň jeden jediný človek, ktorý dostal od svojho praktického lekára odporučenie k psychiatrovi kvôli hnačkám, o ktorých mu bolo povedané, že sú psychického pôvodu, ale prečítal si môj dlhý príspevok o potravinových intoleranciách, kúpil si Food Detective test, vylúčil zo stravy potraviny, na ktoré mu vyšli intolerancie a hnačky pominuli a na návštevu psychiatra sa zvysoka vykašľal, čím si zachránil minimálne zdravia, ak nie aj život, nakoľko sa braniu psychiatrických liekov vyhol, tak napísanie tých dlhých príspevkov malo zmysel, lebo niekomu pomohli.
To ospravedlnenie sa sa týkalo skôr dĺžky príspevokv a aj niektorých rád, ktoré vyznievajú, ako keby boli plné jedu, keď napríklad radím, nech sa zakladateľ témy, ktorému u rodičov nie je dobre, na rodičov vykašľal a nikdy viac už k nim nešiel. Lepšie je riešiť veci rozumnými diskusiami a obmedzením návštev, ale nie úplným odcudzením sa. To iba u nás doma, u našich rodičov sa rozumnými diskusiami neriešilo nikdy nič, nebol mne a mojim súrodencom nikdy daný priestor na vyjadrenie našich názorov, neboli sme rodičmi braní vážne a mne ako premýšľavému tvorovi to dosť chýbalo a stále mi to chýba, ale aj napriek tomu sa už teraz, ako dospelá, cítim u rodičov (keď som na pár dní na návšteve) lepšie, než keď som bola dieťa. Bývať však natrvalo len s rodičmi, nepovažujem v mojom prípade za vhodné, ale v každej rodine je to iné a úvodné príspevky zakladateľov sťažujúcich sa na nedobré podmienky v rodine sú dosť krátke, takže až tak dobre do toho zase nevidím.
Nebojte sa, na psychiatrii nie som a už tam ani nikdy nepôjdem. Budem aj naďalej makať na sebe, čo sa detoxikácie organizmu týka a pokúsim sa čo najskôr, ako to len bude možné, dať si urobiť všetky už vyššie spomínané vyšetrenia. Ešte raz veľmi pekne ďakujem za reakcie, dobrú noc a krásne sny :)

Ak je bytosť bezradná, vnútorne veľmi slabá, je otázkou času, kedy začne vlastnú slabosť nenávidieť. Potom nenávidí nadovšetko slabosť aj u toho druhého. Poukazovaním, vyvršovaním sa, týraním toho druhého, sa jej aspoň trochu uľaví. Že ten druhý je ešte slabší. :o) Často sa to odohráva medzi partnermi vo vzťahu. :o) Kde akýkoľvek podnet, odozva od druhého...je žiadúcim artiklom a tak sa potom nehľadí na spôsob..kľudne to môže byť hádka, vrieskanie, bitka. My žijeme pre podnety, ak nemáme vybudovaný vlastný vnútorný svet, ktorý by nás podporil. Ty, Cliattsi , stále hľadáš podnety u druhých, Hľadáš svoje sebapotvrdenie, podporné prostredie pre seba. Stávaš sa ale potom aj svojim spôsobom závislým na spoločnosti druhých...preto vo vlastnom záujme skús rozširovať svoj vnútorný svet aj zo samého seba. Vzťahy sú dobré na obrusovanie nás samotných..len úprimne, ak by si za mnou prišiel a oznámil si mi...som nekomunikatívny, taký a taký..tak vlastne by si hodil zodpovednosť na mňa...toleruj ma, podpor ma, uč ma...a to nie každému vyhovuje, lebo nie každý na to má. Možno trochu opatrnejšia by som bola pri svojich výpovediach...znalá bežnej veľkosti sily pochopenia a tolerancie u druhých. ;o)

Ano, určite je lepšie, keď by partneri v partnerských vzťahoch mohli prejaviť svoje pocity menejcennosti namiesto zhadzovania toho druhého. Toto som mal u rodičov a už by som to nechcel vidieť, Som za komunikáciu a otvorenú.
Lenže to by malo nadviazať jedine na to, že človek si prizná najprv pred sebou, že má tento nedostatok, a potom pred iným človekom. V tomto prípade sa to dá. A teraz sa aj LMarika priznala, že má nedostatky. lebo človeka, ktorý vystupuje ako perfektný a vnútorne sa cíti so sebou nespokojný to dlho neudrží stále ohrozuje to, že NESMIE UROBIŤ NEJAKÚ CHYBU. A je ľahšie poukázať na iného, že on je nedokonalý, ako si priznať niečo na sebe. A ja som sa rozhodol preto nebojovať a hovoriť aj na rovinu viac s ľuďmi, že robím chyby a mám nedostatky, lebo nie som dokonalý. A ľudia to buď prijmú, alebo nie. A na tomto by som si aj chcel vybudovať vzťahy, a vlastne ich už aj budujem čiastočne.
Čo sa týka závidenia, tiež viem aj závidieť, aj mi to vadí na sebe, ale už zas toľko nezávidím,, Ale pomohlo mi dosť, keď som prijal viac seba takého aký som a uvedomenie si toho čo mám ako niečoho, čo práve v túto chvíľu potrebujem. A to mi pomáha aj nezávidieť, táto „technika“. Ale bolo to zo začiatku dosť náročné.

Úvaha z príspevku od Cliattsi z 17.01.2016 16:19:20 "...Ja som bol strašne závistlivý ako ty. Preto sa aj ja NACHÁDZAM V TVOJICH príspevkoch Radoslava a som rád, že si ich písala, lebo takých ludí, ako si ty, je na SVK vela, ibaže oni sem radšej nepíšu."

Mne sa na toto celkom dost páci kniha Jana Eyrová od spisovatelky Charlotte Brontë. Mám ju v slovenskom preklade, spublikovanú už neexistujúcim vydavatelstvom Mladé Letá, z roku 1973. Moja mama ju dostala na Vianoce od svojej sestry. Tam je v kapitole 31 úryvok, ktorý znie nasledovne: "Ale nebudem sa zato príliš karhat a nebudem sebou príliš pohrdat za tie pocity. Viem, že nie sú správne - a už to je velký krok k náprave. Vynasnažím sa zo všetkých síl, aby som ich premohla. Dúfam, že už zajtra ich zcasti prekonám, a za niekolko týždnov azda celkom pomiznú." Toto sa mi zdá ako celkom dobrý prístup. Clovek môže emocionálne pocitovat myšlienky, ktoré vie že nie sú správne, ale namiesto toho aby sa za to psychicky nicil alebo sa ich snažil nejako nútene vytlacit si proste racionálne uvedomí že tie myšlienky nie sú správne, akceptuje svoje pocity a skombinuje ich s uvedomelou vnútornou snahou o zmenu. Mna toto napadá napríklad v súvislosti so závistou. Preco je také neakceptovatelné v našej spolocnosti povedat že niekomu nieco závidím? Pripisuje sa to ako silne negatívna crta osobnosti tomu kto by sa odvážil nieco také povedat. (Možno je to preto, lebo závist sa akosi automaticky považuje združenú s neprajníctvom, a pritom to tak nemusí nutne byt - niekto môže druhému nieco šialene závidiet ale nemusí to pritom znamenat že mu to nepraje, možno by len chcel mat aj to isté pre seba, nie?). A tak, ak napríklad nejaká žena nieco závidí inej, tak namiesto toho aby mohla úprimne vyhlásit že jej závidí a nebola za to spolocnostou negatívne hodnotená a odsudzovaná, tak radšej zacne úmyselne zhadzovat kvality tej druhej ženy, ponižovat ju atd. A ak tá druhá je citlivá duša, ktorá berie všetko vážne a verí v najlepšie úmysly druhých ludí, tak sa jej to môže dost negatívne dotknút a dokonca aj spôsobit psychickú traumu. Nebolo by spolocensky ovela lepšie, keby sa proste mohlo úprimne a otvorene povedat, že niekomu závidím, ale uvedomujem si, že je to nesprávny cit a preto budem na sebe pracovat v duchu toho citátu hore, namiesto toho aby som svoje (po)city schovávala a vyrovnával(a) sa s nimi takto? Nebolo by lepšie, keby napríklad partneri v partnerských vztahoch, ktorí majú vnútorné pocity menejcennosti, to mohli otvorene prejavit, namiesto toho aby sa s nimi vyrovnávali tak, že budú zhadzovat svojho partnera (napríklad toto sa mne osobne stalo - zo strany tej, co bola vo vztahu ponižovaná - a než si clovek uvedomí skutocnú motiváciu toho co mu ubližuje, tak ho to môže psychicky dost znicit).

VŠETKÝM tým, kt. si myslia, že sa v liekoch vyznajú, že ak im niečo zabralo, zaberie aj tomu druhému, im neuškodilo a nemôže uškodiť inému, prestali s ich užívaním bez následkov mysliac, že tak to funguje u každého, nemajú zlé skúsenosti s liekmi, ich účinkami, pôsobením na jednotlivého človeka, prípadne majú neobvyklú reakciu nenachádzajúcu sa v letáku a sú presvedčení, že to z lieku byť nemôže, chcem týmto POŽIADAŤ, aby ste rady typu - daj si tento liek, z toho nehrozí závislosť, nejedz tie a tie lieky nikdy a nikomu NEDÁVALI. Sú aj ľudia, kt. vašim radám uveria, počúvnu ich a môžu si natrvalo POŠKODIŤ ZDRAVIE, či privodiť SMRŤ!!! Poviem vám len toľko, závislosť u človeka môže vzniknúť už po požití jednej jedinej tabletky, poškodiť zdravie a vyvoláť fatálne následky dokáže tiež jedna jediná tabletka. Ako príklad vám uvediem najstaršie syntetické liečivo - Acylpyrín, kt. sa využíva v LIEČBE ako analgetikum, antipyretikum a antiflogistikum. Ako som už spomenula, dokáže nielen liečiť, ale aj UŠKODIŤ, či ZABIŤ! Ak ho prehltnete celý, môže sa stať, že sa prilepí na žalúdočnú stenu, vyvolá krvácanie a ak nedostanete včas pomoc, môžete zomrieť! U citlivých jedicov môže spustiť astmatický záchvat, vyvolať anafylaktický šok a ak tento nemá u seba pohotovnostný balíček, Epipen, nestihne včas zasiahnuť RZP, môže sa na nás pozerať už len zhora. Túto reakciu spúšťa kys. acetylsalicylová, kt. sa o.i. nachádza aj v Aspiríne, Anopyríne,... Neštudovali ste medicínu, farmáciu a máte pramálo osobných skúsenosti s liekmi, aby ste dávali takéto rady! Ono robí sa to inak, ak to niekoho zaujíma, rada mu to vysvetlím. Už som o tom písala vo viacerých témach, aj tu...Som si istá, že to väčšina z vás pochopí a robiť už nebude! Je mi jasné, že svojím postojom privodím zvýšenie adrenalínu do krvi zas niekomu inému a vysvetlí si to po svojom, v rámci svojich mentálnych schopnosti !!! "Ce n´est rien donner aux hommes que de ne pas se donner soi-měme."

Ok, len som vychádzal z vlastnej skúsenosti. Lebo ani neviem, čo má akú diagnózu a ani neviem, akí lekári s ňou boli a aké postupy používali.