Sociálna fóbia? Depresia? Vyhýbavá porucha?

Obávam sa, že príspevok bude trochu (siaho)dlhší a vopred sa ospravedlňujem za prípadný chaos v texte. Budem rada za každý koment.
Ok, úvod mám, prejdem k veci.
Čiže. Ako dieťa som bola extrémne hanblivá a nespoločenská, doteraz si pamätám, ako som sa vyhýbala spoločným hrám s ostatnými ďeťmi. A pamätám si, ako ma mama pred nástupom do škôlky, ktorého som sa bála, upokojovala tým, že tam bude aj moja sesternica (ktorú som, ofkors, poznala a mala som ju rada), čo splnilo zámer a ja som sa už (až tak) nebála. Tuším som sa dokonca tešila :D No a potom prišla studená sprcha, keď som sesternicu v škôlke nenašla. Ani zajtra. Ani nikdy potom. Celý prvý rok som strávila čakaním na ňu, ležala som na takom kresle a očumovala ssom dvere, či nepríde a fakt som verila tomu, že príde :D Inak povedané, kamarátov som si nenašla. Takto retrospektívne mi to príde vtipné, ale som presvedčená, že mám z toho minimálne traumu. V druhom ročníku som si našla pár blízkych ľudí, ktorí boli ochotní so mnou tráviť čas a spoznala som aj moju najlepšiu kamarátku, s ktorou som doteraz. Čiže už bolo všetko okej. Ešte dodám, že som bola veľmi inteligentná a na svoj vek dosť vyspelá. ZŠ. Začiatky boli tažké, opäť, bola som šikanovaná (mimochodom , spomínanou sesternicou) ale neskôr som si našla kamarátov a všetko bolo okej, opäť. A bola som nadpriemerne dobrá žiačka. Teraz mimo školu. Ako hanblivé dieťa som bola aj patrične tichá a uzavretá, rodinné oslavy som zväčša pretrpela, s dospelými som sa nerozprávala. Neviem prečo ,nemala som to za potreby. Znie to čudne, no mám pocit, že som nerozprávala preto, lebo mi nikto nepovedal, že to tak funguje. Že som proste nevedela, ako sa mám správať, tak som bola ticho. A verím tomu, že som to od niekoho odpozorovala a považovala to za správne. Do určitého veku som ani nevedela, že to je ,,zlé". Až keď som mala 12 r. mi bolo povedané, že sa učiteľka z krúžku sťažovala, že som absolútne nekomunikatívna a odpovedám iba "áno" a "nie". Až vtedy som si začala uvedomovať, že som vždy bola trochu iná, no nevnímala som to, lebo mi to proste nikto nevyčítal a nemala som prečo o sebe pochybovať. Začalo sa obdobie zmien, snažila som sa hanblivosť prekonať a úprimne, darilo sa mi to. Nabrala som trochu sebavedomie (z mínus 50 na asi plus 5) a bola som omnoho komunikatívnejšia. Chvílu som bola so sebou spokojná, no stále to nebolo ono, stále bolo čo zlepšovať. Bola som totižto nespoločenská. Jak hovado. Snažila som sa to intenzívne meniť, čo mi celkom vyšlo. A potom BUM. Asi v 14tich som mala depresiu (a áno, zistila som to sebadiagnostikou). Nie pubertálnu depku. Takú faktickú. Viem to. Taká klasika ,nemala som chuť do života a bola som chodiaci cintorín. Nasledoval asi ročný dennodenný boj so sebou samou. A čuduj sa svete, po kvante prečítaných motivačných sračiek a podobných svet-je-krásny článkov, videií, som sa vrátila do normálu a bola som šťastná. Potom som nejak objavila pojmy ako introvert, sociálna fóbia a čiastočne som sa v tom našla. Mala som 15 a bola som strašne nabudená, že jupí, tak ja nie som retard a vraj sa do dá liečiť (myslím socfóbiu). Začala som teda navštevovať psychológa, o ktorom som mala asi veľmo naivné utopistické predstavy, že po pár sedeniach budem super vyrovnaný, spoločenský, psychicky zdravý človek a bla bla. Nevedela som sa pred ním otvoriť, hanbila som sa ho a tak podobne, no dala som tomu šancu. Psychológ bol fajn, no bohvieako mi nepomohol. No. Som na strednej. Až tu som prvýkrát pochopila, čo sú to zlé známky, vyhýbanie sa škole, báť sa chodiť do školy a celkovo problémy so školou. A aj s kolektívom. Spolužiaci sú fajn, cítim, žee ma majú radi. Ale ja sa im, neviem prečo, vyhýbam. Normálne sa ich bojím. Komunikujem s nimi bojazlivo, som menej priebojná. Nie som taký ten typický outsider, myslím, že ma spolužiaci berú fajn, sú radi,keď ma vidia, radi sa so mnou rozprávajú. Paradox je, že na nich pôsobím inaaaak, ako sa cítim. Už mi niekoľkokrát povedali ,že som vtipná a strašne optimistická. No ja trpím. Zmenila som sa na ostýchavého človeka, čo sa bojí niekomu prihovoriť. Necítim sa tam dobre. Niekedy chodím domov s plačom, niekedy so žalúdočnými problémami (zo stresu a strachu). Vždy som bola, čo sa školy týka, flegma. A vždy som bola dobrý žiak. A zrazu som totálny opak. A znova mám depresívne stavy. A neopodstatnene. Neviem, či je toto medzištádium aaa nakoniec bude všetko znova okej, alebo mám zakročiť rázne a presúpiť.
V SKRATKE
Mám miernu sociálnu fóbiu, strach z komunikácie, strach z vystupovania na verejnosti. Prijmem každú radu, vopred ďakujem.