Pre všetkých

Takže...ahojte, ktokoľvek ste...momentálne som úplne sama vo svojom byte, nemám chuť zavolať nikomu z mojej rodiny ani priateľovi, ani známym, ale dala by som čokoľvek za to, aby som mohla niekomu porozprávať čo mi je a ten niekto by mi doslovne HNEĎ pomohol. Pretože neviem ako mám ďalej existovať a na čo vôbec. Myšlienky, ktoré mi napadnú aj 50 krát denne, ktoré ignorujem a 99% času sa na všetkých okolo tvárim, že som strašne v pohode a veselá. Mám chuť sa opiť, tu a teraz, túžim po niekoho spoločnosti, ale vlastne chcem byť sama. Už dlhé mesiace, akonáhle sa ocitnem sama, nemám chuť robiť vôbec nič. Ak som sama napríklad celý víkend, ledva vyjdem z postele aby som šla na záchod. Nemám potrebu si spraviť jesť, aj keď ma bolí brucho od hladu, aj keď už je večer a ja som celý deň nič nejedla. Spím dlho a som strašne unavená. Mám povinnosti, ktoré odkladám nekonečne dlho. Chodím do školy, ale vôbec sa tam neteším. Už od detstva ma to ťahalo umeleckým smerom, čomu sa venujem aj teraz, ale vôbec ma to neanpĺňa....nie, že ma to nebaví, ja to chcem robiť, chcem sa tomu venovať, vždy ma to bavilo, ale necítim šťastie. lepšie povedané: 1. buď naozaj nič necítim, alebo po 2. neviem, čo cítim a aj keď sa nad tým zamyslím, neviem na to prísť. Nič od života neočakávam, od nikoho nič nechcem, nemám nenaplnené túžby, proste ako keby som vôbec necítila sama seba. Nie len emócie ale aj základné potreby. Myslím si, že mám priateľa, ktorý je najlepší na svete, a ktorý ma miluje, som schopná pre neho urobiť čokoľvek, keď je pri mne usmievam sa a tvárim sa, že je všetko v poriadku, starám sa o neho, ale keď sa na mňa práve nikto nepozerá, moja tvár je bez výrazu. V minulosti, v detstve sa moji rodičia škaredo a dlhých 6 rokov rozvádzali. Otec so mnou aj po 10 rokoch od rozvodu takmer vôbec nekomunikuje, dlhé roky som ho vôbec nevidela, písal mi len vyčítavé listy a tak, s mamou som mala vzťah tiež komplikovaný, aj keď po tom, ako som sa od nej odsťahovala, vychádzame lepšie ako nikdy predtým, keď som mala 13násť rokov, pokúsila som sa o samovraždu - tabletky plus alkohol, bývali sme v podnájme a ja som bola akurát celý víkend sama doma. Roky som sa nestretávala s našou rodinou ani starými rodičmi. Od všetkých som si úplne odvykla. Po rokoch, kedy sa vzťahy napravili a občas ich navštevujem, robím to len preto, lebo mám pocit, že by som mala. Nemám potrebu ich vidieť a cítim sa za to previnilo. Keď som mala čerstvých 18násť, bola som na výlete v Anglicku, kde ma sexuálne obťažoval sesternicin otec. Bola som tam dva týždne, na farme, kde okolo nikoho nebolo a snažila som sa zabrániť tomu, aby ma znásilnil. To sa mu nepodarilo, ale robil veľa iných vecí. Najdivnejšie ale na tom je, že som pri tom, ako ma obťažoval nič necítila. Vedela som, že robí zle a že nechcem aby ma obťažoval, a že by to nemal robiť, ale jednoducho som nemala žiadne pocity. Počas rozvodu rodičov som mala pocit, že ma nikto nemá rád. Taký veľmi silný pocit, ktorý asi jediný pretrval. Momentálne mi je proste všetko jedno. Nestalo sa, že by som začala piť, fajčiť, alebo drogovať, ale asi aj to by mi bolo jedno. V ničom nevidím zmysel. Po mojom márnom pokuse o samovraždu, ktorý mi nevyšiel a dokonca sa o ňom ani nikto nedozvedel, pretože som sa stihla dať cez ten výkend nejako dokopy, som sa proste rozhodla, že budem žiť len tak, pretože som sa zbabelo bála bolesti pri zomieraní. Iba predstava bolesti ma odradila od toho, aby som to skúsila znova. Po dlhých rokoch od vtedy som sa naučila žiť bez toho, aby som sa niekde skutočne cítila prítomná. A najviac nechápem, ako može toto moje existovanie v pretvárke okolie vnímať ako realitu. Asi som dobrá herečka. Alebo ich to vôbec nezaujíma. Keď som bola malá a plakala som, otec sa mi vysmieval a vravel nech nerumázgam. A nejako som časom začala pri plakaní zadržiavať dych, plakať do vankúša v noci a zakrývať si ústa aby nebolo počuť vzlyky a cez deň sa zamknúť na záchode a zadržiavať dych. Myslela som sí, že keď ma otec uvidí plakať, je to prejav slabosti a ja som nechcela byť za to zosmiešnená. Neviem, čo Vám z toho, čo to čítate vychádza, ale veľmi by ma to zaujímalo, pretože ja to neviem posúdiť. A ak to Vy viete, napíšte mi, čo by som s tým mohla urobiť. Pretože jedno viem určite...Toto nie je život, v žiadnom smere