Uz dlhsi cas pracujem v kolektive, kde mam pocit, ze sa mi za chrbtom casto vysmievaju. Ze som blba, ze som povedala toto, alebo urobila toto... Akokeby si na mna zasadli a len cakali, aku chybu urobim, alebo co poviem, aby to mohli prekrutit a smiat sa zo mna. Ide mi to riadne na psychiku, pretoze som skor clovek introvert. Som ticha, nikomu nerobim zle, nepodkopujem im nohy a nikoho nikdy neohovaram, tak neviem preco si ma beru stale na musku. Inac mam usporiadane manzelstvo a krasne dve deti. Po osmich hodinach prace, ked pridem domov, tak sa citim na dne, a zacinam o sebe pochybovat, ci nahodou nemaju pravdu, ci naozaj niesom ja ta blba a ci chyba nie je vo mne... Nikdy sa z ludi nesmejem, hocaki su, ale kazdy sme ini... Pracu vymenit nemozem, lebo to nieje lahke a este pri dvoch detoch nebudem riskovat, ze pridem o pracu, preto som ticho a potichucky trpim... Vie niekto, ako sa da proti tomu obranit?
Samota a pocit zbytocnosti
Kattili
kelka
Prečítala som si tvoj príbeh. No ak je to naozaj tak, ako píšeš , to znamená že trpíš. Netreba si všímať to čo oni za chrbtom hovoria. Skús to hodiť za hlavu, Ignoruj ich a dokáž ,že ty si silná osoba a múdra . Máš pekné manželstvo , deti , ty nemáš byť prečo blbá , to je len domýšlavosť . Ked prídeš z práce nájdi si čas a popremýšľaj nad sebou , že na prvom mieste je tvoja rodina a nie nejaký odporný kolektív, ktorý ti robí zle. Nedaj sa a buď hrdinka , zvíťazíš nad nimi , veľa šťastia ti želám. Ja som niečo podobné prežívala , takže viem ako ti je, ale ako píšem nedaj sa !!!
