Mám 20 rokov, som z kompletnej rodiny, myslím že mám aj celkom dobré kamarátky. Dostala som sa na vysokú školu, o ktorej som snívala. Na prvý pohľad sa zdá, že mám skvelý život, a že som len strašne malicherná keď si nevážim čo mám, koľko ľudí by mi mohlo závidieť. Že sa zbytočne len sťažujem, a pritom existujú ľudia, ktorí sú na tom niekoľko násobne horšie ako ja. Opak je však pravdou.
Už pár rokov sa cítim veľmi nešťastná. Aj keď som stále obklopená ľuďmi, stále sa okolo mňa niečo deje, cítim sa sama. Sklamala som sa v toľkých ľuďoch, že samu seba prekvapujem ako ešte niekomu dokážem veriť. Či už to boli chlapi, ktorí ma len využili, alebo dokonca "najlepšie" kamarátky, ktoré mi dokázali vraziť nôž do chrbta. Som ten typ človeka, ktorý keď si niekoho obľúbi tak mu chce len dobre a spraví pre neho čokoľvek. Myslím si, že aj to je dôvod prečo ma ľudia toľkokrát len využívali.
Samozrejme, že o svojich problémoch som sa dokázala porozprávať s kamarátkou, ktorej som sa fakt mohla zdôveriť s čímkoľvek, ale postupom času som sa už aj pred ňou začala uzatvárať do seba ako pred ostatnými ľuďmi a tváriť sa, že som v úplnom poriadku.
Dokonca ani vlastní rodičia na mne nikdy nepoznali, že som smutná, že ma vo svojom vnútri niečo trápi. Koľko nocí som preplakala vo svojej izbe, sama, rozmýšľala nad tým prečo vlastne žijem. Aký je zmysel môjho života. Nikdy by som si však nedokázala nijako ublížiť, nech sú moje myšlienky akékoľvek.
To je aj dôvod prečo som začala s alkoholom. Pamätám si, keď som ešte mala 15 rokov a hovorila, že alkohol nikdy neskúsim, viem ako to dokáže človeka zničiť. Lenže raz, keď som sa strašne pohádala s frajerom, mi kamarátka ponúkla víno. Hneď mi bolo lepšie a myslela som si ako mi to strašne pomohlo. Preto som začala každý víkend s pár ľuďmi chodiť piť, spravila som aj veľa hlúpostí. Ale ako som dospievala začala som si uvedomovať že mi to vôbec nepomáha a len tým upadám do ešte väčších depresií.
Posledný týždeň sa cítim úplne najhoršie. Už ani nedokážem skrývať svoj smútok, svoje slzy, plačem skoro stále, v noci neviem zaspať aj keď som unavená a ráno nechcem vstať ani z postele. A už vôbec nie ísť do školy, na ktorú som tak strašne chcela ísť, vôbec sa nesnažím a cítim, že mi už na ničom nezáleží.
Cítim sa úplne zbytočná, neschopná, v ničom si neverím a najradšej by som zmizla niekde preč.
Absolútne necítim, že by niekomu na mne záležalo a mal by ma rád. Už naozaj neviem ako ďalej ako sa z tohto stavu úzkosti dostať. Bojím sa, že už nikdy nepocítim aké je to byť šťastná a ani sa neuvidím úprimne zasmiať.
