Mam jeden problem, je to vlastne diagnoza, ale kedze mi ju urcil psychiater, je to chulostiva tema o ktorej sa malo hovori. Mam ju uz od detstva a takmer nikto to nevie a celkom (dufam ze aj nadalej) sa mi dari zit tak, aby to vyzeralo ze mi v podstate nic nie je.
Takze som si zvykla ze je to moje tajomstvo. S postupom casu mi napadlo, kedze stale problem mam, ci by mi nepomohlo zdoverit sa o tom cloveku ktori mi je najblizsi. Uz velakrat som mala tie myslienky ale nikdy som nenasla odvahu, alebo prilezitost. Az dnes, ked som tu temu akosi zacala a povedala som, ze mam problem.... dost ma sklamalo ze to nenaslo u druhej osoby pochopenie, co by mi az tak nevadilo, ved nie kazdy to dokaze, skor ma sklamalo to, ze clovek sa na to dival akoby s odporom, ze ja som ta zla. V tento isty den som sa skusila zdoverit druhemu blizkemu cloveku ktory hned zmenil temu :( Mam pocit ze to tak ma byt a nikomu o tom nemam hovorit aj ked neviem preco. Myslite si ze je to dobre?