Ja napr. depresiu nemám, ale čo som chcel – ja rozprávam ani tak moc nie preto, aby mi ostatní pomohli, ale vypočujem si rady, ale tak skôr preto, lebo vzhľadom na moju nedôverčivosť v ľudí a utiahnutosť sii skrze vyrozprávaný príbeh vytváram“ určité „Puto“ s tým človekom, čiže ten človek ma chápe, takého aký som a dokáže sa na mňa naladiť.
Uvediem napr. aj taký „ľahší“ príklad (nejde ani tak o psych. problém)– poviem človeku : Vieš, ja som taký málo komunikatívny typ, takže je možné, že ani nebudeme mať o čom hovoriť, ale nevadí mi to.“ – ak som napr. s nejakým novým človekom a niekam ideme. A v tú chvíľu napr. ak nebude žiadna reč, nebude to trápne – ale to vlastne ani nie je psych. problém, ale určitý môj charakter. Ale to, že som to povedal a to, AKO som to povedal, umožní môjmu spoluidúcemu po ulici dať informáciu, skrze ktorú ma hlbšie pochopí čo sa týka charakteru a naše osobnostné „hladiny“ vzájomnej neistoty sa tak vyrovnajú a umožní to lepšie naladenie jeden na druhého – a dá sa povedať, že sa lepšie otvoríme jeden druhému.
A dôležité je nehanbiť sa za seba za to, že máš problém, alebo že nejaký si.
To mám odskúšané. A môže to umožniť aj to, že budeme zrazu hovoriť o svojich životoch a to mám tiež odskúšané, že to zbližuje ľudí, a ja viem, že ja zbližovanie potrebujem a potrebujú to aj ďalší ľudia, najmä tí, ktorí sa cítia osamelí.
Ale všimnite si prosím vás, že keď vám niečo je, tak sa aj nejaká osoba opýta : Čo ti je, nejaký si smutný. Odpovieš radšej nič, lebo sa tebou bude ten človek zaoberať. Lenže ten človek sa pýta preto, lebo on CÍTI, že niečo nie je OK a tiež preto, lebo aj by si povedal, čo to je, mal by snahu možno ti aj pomôcť. Lebo si myslím, že my ľudia sme aj na to stvorení, aby sme pomohli tomu druhému, eď vidíme, že má problém. Mne sa napr. až tak neuľaví po tom rozprávané, trochu áno, ale pociťujem, že mi je ten človek tak BLIŽŠIE, a to je dobre, LEBO PRÁVE V TEJ CHVÍLI VIE KTO SOM.
Veľa ľudí vidí, keď má niekto problém, ale boja sa ho opýtať lebo sa ho nechcú dotknúť. Ale zásada by mohla byť v tom, aby sa ten človek, ktorý tú pomoc potrebuje za seba nehanbil a ak hop aj budú ohovárať, tak aby si uvedomil, že je to prirodzený proces, lebo reči sa ľahko šíria. Inak aj ja viem, že sa o mne šíria reči, ale rozhodol som sa za seba za to aký som nehanbiť na verejnosti. To som musel postupne trénovať v hlave a ešte trénujem. A darí sa mi viac menej. Chápem, že to môže ovplyvniť vzťahy vo firme, ale ja som človek, ktorý rád experimentuje sám so sebou. Informácie odkrývam postupne, tak aby keď to niekomu poviem, ma to nerozhádzalo a premýšľam dopredu, ak by sa to asi roznieslo ale zas to neriešim moc v hlave. Vychádzam z tej myšlienky, že my ľudia sme „nastavení“ iným pomáhať vo všeobecnosti, ale teraz sa za to niektorí akosi hanbíme a je to veľa ľuďom trápne
Anjelikovi len to, že na tom písaní na papier niečo bude. A ešte zareagujem, keď si mi písala, že muž na to, aby bol šťastný potrebuje, aby mal okrem iného aj prázdne vajcia – tak len toľko, že ma to rozosmialo, ale to bolo v minulom roku v inej téme :) .
Ešte som chcel jenu vec, že mne sa aj stalo, že ma nejaká baba objala, hoci mi bola cudzia, keď sa dozvedela, že mi niečo je v práci od iného človeka, ktorému som povedal o svojom probléme (detstvo) - a to ma fakt potešilo, taká podpora, aj mi ponúkla jabĺčko :) a ja úplne zaskočený z toho.
Pre soba rudolfa na zamyslenie aj pre ostatných – čo si myslíte, že by sa stalo, keby ste sa nehanbili za to, že máte svoje problémy a povedali by ste to jednej osobe a táto by to potom povedal ostatným a rozšírilo by sa to o vás, ale boli by ste pripravení aj nehanbiť sa za to, ak sa dozviete, že sa to rozšírilo(ale nemusí vám to nikto t nich dať priamo najavo, že to vie).
Normálne reakcia teda aj teba sob Rudolf aj iných je, že by to trápilo teba, lebo sa to rozšírilo. Ale predstav si, že sa za tie svoje problémy hanbiť nebudeš. A potom tí ľudia ktorí sa ti budú smiať budú ti, ktorí ťa budú brať možno ako nikoho. Ale tu sa ti ukáže, kto má k tebe aký postoj. Ale aj tí sami ľudia, ak sa ti budú smiať ukážu iným, čo sú oni zač /ale aj tí sa môžu smiať na tebe). Ešte som zistil jednu vec – my ľudia sa bojíme aj toho, ako zmenia k nám iní prístup. Ale čoho sa vlastne bolíme? Chceme, aby naše vzťahy fungovali ako doteraz na úkor toho, aby tí ľudia poznali pravdu. Bojíme sa jednoducho, že by to mohlo zmeniť realitu. A ja som sa rozhodol hovoriť pravdu ľuďom, aby na základe aj toho, že som nedokonalý a že si to viem aj priznať, ku mne pristupovali. Aj to mi umožňuje lepšiu spätnú väzbu od nich, než keby som sa len tváril, že všetko je akoby „OK“, no problém, ale v skutočnosti nie je. A všimol som si, že takto funguje veľa vzťahov, nehovoríme si proste na rovinu veci. Ja som sa rozhodol , že to zmením, ide to veľmi pomaly, ale páči sa mi to.
