Dobry den. Moj problem je zavislost, teda myslim. Uvedomujem si to sama, vidi to moj priatel a neviem ako si poradit. Asi pred rokom som sa odstahovala z domu viac menej za nim, do ineho statu a pekne daleko od domova. Vsetko sa to spustilo ked sme sa vratili z dovolenky na ktorej sme boli u mna doma na slovensku. Boli sme 24 hodin denne spolu a bolo to krasne,no ked som nastupila do prace prisla brozna deprese,plac,nic ma netesilo. Zhruba za 2 mesiace som mala pocit ze sa z toho dostavam,zacili sme fungovat ako predtym, chodil vecer na pivko ale v tom dostal pracovnu ponuku ktora sa neodmieta. Cely tyzden bude prec a vracat sa bude na vikend,bude to na 6 tyzdnov od vianoc uz bude domov jazdit kazdy den, no ja som z toho hotova. V momente ked mi to povedat ma chytil amok,zacala som plakat a nevedela som to zastavit, boli sme spolu doma este tyzden no ja som skoro kazdy den plakala pretoze som furt premyslala ake to bude,ze budem vecer sama,sama chodit spat,co budem vlastne sama robit,vzdy sme nieco podnikli spolu. Zrovna dnes odchadza,uz rano som sa hrozne rozplakala. Sama viem ze by mi to mohlo pomoct odputat sa od neho ale neviem si to predstavit,on sam mi hovori ze to potrebujem, ze ho uz stve ze som uplakana, ze ma vsetko rozplace a ze sama zo seba robim hysterku,ze som taka nikdy nebola a ze sa zo mna stava mekota. Neviem ako sa s tym vyrovnat, co robit aby som ten tyzden vydrzala, planujem si co budem robit ale vo finale sa zase len rozplacem. Tym ze som daleko od domova sa tu citim osamelo ked nie som s nim, mam tuna sice 2 sestry no kazda tu ma uz rodinu a aj ked som s nimi nie som taka spokojna a kludna ako s nim. A este som na internete citala ze zavislost moze mat nejaku pricinu z detstva, od nas odisla mama asi ked som mala 12 rokov nasla si ineho chlapa, terqz vy hadzame spolu docela fajn, byva asi 60 km odo mna cize sa aj vidame ale nikdy sme sa o tom nerozpravali ze nas nechala a preto neviem ci to moze nejako suvisit. Viete mi niekto poradit?
zavislos na partnerovi
musis si najst nejake konicky, inak to nepojde.
Ja sa snazim, staram sa o domacnost, varim,peciem, upratujem, staram sa o seba aby som nejako vyzerala, venujem sa segrynim detom, chodim so segrami von, na prechadzky, niekedy niekam posediet, proste nieco aby som nemusela byt sama v byte. A vzdy na priatelovi nevysim, chodi na softbal, na strelnicu, taky je dobrovolny hasic, davam mu myslim volnost. Len ta predstava ze odijde je pre mna tragicka, aj ked sme sa niekedy nevideli cely den vedela som ze sa vrati nez pojdem spat.
Venju sa pocas tyzdna domacnosti, praci, konickom, priatelom - alebo hocijakym ludom ktorych tam mas.
Teraz uz je tazko radit ked ty mas pred ocami len jeho a nic take ako "svoje veci".
Mna by to asi zabilo keby som mal lipnut na jedinej osobe, ako ty teraz, zrazu ma novu pracu a ty si tym paralizovana lebo nebude pritebe. No to ste si mali trenovat uz davno, kazdy potrebuje nejaku tu slobodu.
Teraz uz nic, rob co som pisal hore, kludne cely den rev do vankusa aj tak tym nic nezmenis. Hlavne neprenasleduj jeho, nerev do telefonu atdd lebo to tym este len zhorsis. Nikto sa nechce vracat domov ku hysterke.. ked sa budes spravat normalne, raz za den dva si zavolate tak to bude ok.. Sprav nieco nech ziarli.. povec ze ta balil daky stary somar, do telefonu, v strede tyzdna. Aspon tym skratis cestu domov svojmu frajerovi :D
