Ako je už na Slovensku zvykom, stretávame sa pravidelne s nejakým idiotom, zakomplexovaným hlupákom,
ktorý si zvyšuje svoje ego tým,
že sa zabáva na úkor iných...Ešte horšie sa môže stať, ak sa takýto hlupák stane zabávačom, celého tímu a títo jeho poslucháči,
bez akejkoľvek námietky žartujú a ponižujú iných...
Smutná je realita, kde sa ukazuje ten čo si myslí, že je inteligentnejší, dokonalejší,jednoducho skoro BOH...
Smutná je realita kde sa zabávajú ľudia,
ktorí by mali pomáhať na úkor tých, ktorí pomoc potrebujú. Upadá svet morálky, lásky k blížnemu a spolupatričnosť...
Zomreli slová ako prepáč, ospravedľňujem sa, je mi ľúto, nech sa páči, ďakujem, prajem krásny deň.
A teraz k tomu, prečo sa nad tým zamýšľam.
Som matkou dvoch detí, žijem sama a starám sa o ne sama, chodím do práce, zabezpečujem všetko čo môžem, aby sa necítili
horšie ako iné deti. Pracujem s ľuďmi a každému komu môžem ochotne pomôžem...nikdy som nikomu vedome neublížila.
V roku 2013 som musela podstúpiť operáciu chrbtice, našťastie všetko dopadlo, tak ako malo.
Po doliečení som absolvovala rehabilitácie a snažila som sa vyhýbať lekárom, tak ako väčšina z nás pracujúcich ľudí.
Až do minulého mesiaca... Prišla zima, prechladla som a bolesť chrbtice sa opäť prihlásila. Po predchádzajúcej skúsenosti
a s vedomím, že to nemusím len tak rozchodiť, som sa rozhodla lekára navštíviť.
Nastala celá procedúra: obvodný lekár, neurológ, RTG, rehabilitácie. Keď už som sa na to dala, tak som si povedala, že to aj dokončím,
však ide o moje zdravie a každý z týchto odborníkov mi chce pomôcť.
A do dnes som si to aj myslela...Bežala som cez celé mesto z práce nachystať deťom jesť a potom opäť maratón,
aby som stihla rehabilitačné centrum.
Pani doktorka rehabilitačných služieb s.r.o bola veľmi príjemná a ani ma neobjednala
na termín (čaká sa cca 2 týždne), ale na moje prekvapenie vzala hneď. Vydýchla som, si, že to budem mať z krku a aj som sa potešila...
Na moje prekvapenie hneď mi predpísala rehabilitácie a hneď ma aj zobrali. Keďže som nemala páru o tom, ako to tu chodí, nevedela som ani
kam sa podieť. Cítila som sa pod psa, unavená, stratená v cudzom prostredí a možno som pôsobila submisívne... To sú samozrejme tie najlepšie obete pánov DOKAZOVAČOV SI.
Vyzlečte sa, ľahnúť na brucho a ide sa liečiť. Pán ošetrovateľ sa spolu so svojou kolegyňou náramne zabával na účet nejakej pani, čo tam bola predomnou.
Nesluší sa počúvať, ale v tichu sa ani iné nedalo. Potom vyslovili moje priezvisko a začali sa baviť o mne akoby som tam ani nebola:"Však a nie táto sem volala, že nepríde?
Tak prečo tu potom je?" Keďže som tam bola prvý krát a číslo som nemala nemohla som tam volať... Nepripisovala som tomu význam. Potom mladý muž pristúpil ku mne,
poklopal ma po nohe a spýtal sa:" Ako sa voláte? " Keďže sa pred chvíľou bavili s mojim priezviskom, odpovedala som krstné meno. Hurónsky smiech, uštipačná poznámka a gesto rukou pred čelom akože šibnutá: "Teší ma, Peter a priezvisko?"
Slušne som odpovedala. V tichosti so smiechom si čosi šepkali o tom, že moja menkovkyňa alebo ja...Potom mi dali do ruky uterák a povedali: "Choďte hore, a povedzte, že Vás poslali z dola."
Poslušne nevediac, čo ma čaká som to spravila. Višla som hore, zaklopala pozdravila a povedala: "Poslali ma z dola, hore."
Opäť iný mladý muž a náramná zábava:" tak poďte ešte z vonka dnu."
Robila som , čo mi kázali. Na druhý deň ďalšie procedúry a znova som počúvala ako sa bavia tentokrát na úkor svojej lekárky.
Chodil tam totiž jeden opálený spoluobčan a im sa to nepáčilo. Mimochodom dosť ho bolo cítiť ale inak bol slušný. so slovami, ako sním vypečú sa bavili o hlúposti lekárky, ktorá mu naordinovala procedúry napriek tomu, že on si chcel dať len predpísať lieky. Posadili ho "do kúta" (päť minút pri lampe) a potom mu povedali, že to bolo na dnes všetko.To bola zábava.
Za toto moje krátke dvojdňové obdobie som zažila so službami ľuďom toľko negatívnej skúsenosti ako ešte za celý život nie.
Na masážach sa jedna pacientka pýtala mladého muža, či musí tlačiť takou silou, lebo ju to neskutočne bolí a on sa jej otázke nevenoval. Nemal čas, lebo sa s kolegyňou zabával na úkor iných.
Táto pani na druhý deň sediac vedľa mňa v čakárni, mi rozprávala o tom, že večer si musela dať obklady na rozmasírované miesta, nemohla zaspať. Obávala sa toho, že sa jej dnes ten masér dotkne, lebo ešte aj šatka položená na krku dotýkajúca sa jej ramien ju bolí.
Keď ma znova poslali hore na poschodie a mladý muž sa bavil s kolegyňou o tom, že "toto je to, čo si sa včera pýtala na čom som sa smial" a pohľadom ukázal na mňa.
Verte mi cítila som sa v tejto svorke ohováračov hrozne, no nemala som chuť sa vypytovať, či sa to týka mňa, alebo sa mi to len zdá. No nezdalo. Prišla som dole k pani doktorke, vzala ma do vnútra a povedala: " Pani, neurazte sa, ale pacienti sa na Vás sťažujú,
Vy si to asi neuvedomujete, ale nie je nám príjemné, že smrdíte." Myslela som, že omdliem, prepadnem sa od hanby alebo sa rozbehnem preč s plačom. Ja? Smrdím? Bol tu ten čierny spoluobčan a ten nesmrdel?
Robím s ľuďmi, denne sa s nimi stretávam, chodia ku mne s láskou a radosťou. Vracajú sa a ešte nikto mi nepovedal, že smrdím. Nechápala som.
Prišla som domov a zavolala som kolegyni, poprosila ju o úprimnú odpoveď, že sa neurazím, však môže sa stať, že necítim a naozaj smrdím, tak nech mi to povie, však ona sedí so mnou celý deň.
Volala som kamarátkam, príbuzným a všade tá istá otázka. Buď mi teda všetci klamú, alebo je to zaujímavá praktika v rehabilitačnom centre ako si nechať zaplatiť za pacienta, ktorý tam ale chodiť nebude.
Myslím, že selektujú podľa sympatií a nie podľa toho, či potrebuješ alebo nepotrebuješ pomoc odborníka. Usudzujem podľa toho, že v ten deň tam bola aj iná pani pacientka, ktorá prišla vrátiť preukaz, so slovami, že už nechce prísť. Pripadala mi, že má toho dosť, ani ich nepozdravila.
Je totospôsob ako sa zbaviť pacienta? Alebo sú toto normálne potreby a praktiky rehabilitačných služieb?
