Pred rokom som sa rozišla s priateľom s ktorým som mala vzťah rok a pol a z toho rok bol plný hádok, proste hrozny. Posledný polrok bol už ok, veľa sme robili čo nás bavilo ale už bol ten vzťah úplne poznačený a ten človek ma iritoval každou maličkosťou a už som cítila že s ním proste nechcem byť lebo sme to spoločne pokazili a ako osobnosť mi nesedel. Rozišla som sa, pre neho to bolo nečakané, aj keď si nemyslím že to bolo až tak prekvapivé. U mňa to proste vyhaslo a nevedela som sa prinútiť s ním ostať. On nepovedal ani slovo aby vzťah zachránil, čo ma len utvrdilo v rozhodnutí. No v priebehu dní som začala randit s iným a neskôr sme sa aj dali dokopy. Samozrejme som bola v rámci známych najväčšia sviňa. Najviac ma štve že ma odsúdili totálne bez chrbtovej kosti ktorí dokážu spávať s kamarátovou frajerkou a potom sa s tým kamarátom baviť ďalej, dokonca ešte viac. Niektorí niekdajší kamaráti sa mi prestali zdraviť, známi na mňa škaredo pozerajú. Mňa to dosť trápi vzhľadom na to akí ľudia ma súdia. Bohužiaľ je to tak, vzťahy občas nevychadzaju a neviem prečo som ja tá zlá. Na každý vzťah, aj ten nefungujúci, treba dvoch, tak prečo ukazovať prstom len na jedného, ktorý sa to rozhodol ukončiť prvý?. Úplne ma depta že sme vysokoškolaci a čakala by som aspoň základnú inteligenciu, ale akosi práve tu sú ľudia ešte zákernejši a hlúpejší a dosť ma to štve. Druhy vzťah mi nakoniec stroskotal na tom že sme nemali skoro nič spoločné, žiadne záujmy, plány...a on mi vyslovene povedal že je so mnou len z ľútosti pretože som mala rodinné problémy. Teraz sa zrazu kamaráti s mojim bývalým a s ďalšími ľuďmi s ktorými sa pritom neznášajú a mňa tá pretvarka depta už len keď okolo nich prejdem na ulici. Teraz zrazu robí veci ktoré so mnou nechcel, zrazu chodí do spoločnosti. A opäť som ja tá zlá, nevie sa mi ani pozdravit, pritom so mnou byť nechcel tiež. Je mi jasné že ani s jedným z nich nechcem byť ale napriek tomu ma mrzí ich správanie. Ani s jedným z ľudí okolo nich nechcem byť kamarátka ale aj ich správanie ma mrzí. Mám kamarátky, kamarátov, ktorí nie sú takí, ale aj tak sa cítim dosť sama, nejak sa neviem začleniť medzi ľudí lebo mám dojem že to skoro nikto nevidí tak ako ja. Neviem či mám len smolu na také prostredie alebo to tak bude všade. Asi najväčšiu zlobu mám v rodine, ktorá ma obvinila z matkinho alkoholizmu a následnej smrti, pričom oni boli tí ktori sa mi smiali celkovo keď som ich prosila aby sa so mnou spojili a mame pomohli. Cítim sa ľahko zraniteľná ľudskou tupotou a zakernosťou a neviem čo s tým, nič ma nebaví, som znechutena a podráždená. Úplne som stratila nádej v ľudí a jedine po čom túžim je milujúci partner, s ktorým si budeme podobní a môžem sa pri ňom schovať pred svetom. Nechcem byt sama ale s ľuďmi tiež nie. Cíti sa niekto podobne?
Medzi (ne)ľudské vzťahy..
Odpoviem ti teraz z pozície tvojho partnera, keďže sa mi stalo niečo dosť podobné.
Neviem či ste boli predtým aspoň kamaráti alebo dobrí priatelia ale ak nie tak nemôžeš čakať, že to tak bude.
Aj moja manželka sa jeden deň z ničoho nič rozhodla, že odíde. Ani ja som jej nepovedal vôbec nič, pretože ak sa tak rozhodla tak určite nie zo dňa na deň. Ak ma nemilovala a túžila žiť inak, tak prečo by som jej mal brániť a ešte ďalej ju trápiť? Ve´d ju mám predsa rád. Ja som chcel ostať, chcel som vyriešiť všetky naše problémy ale jednoducho sa nedalo. Od rozvodu sme sa nevideli a nekontaktujeme sa. Sú to skoro 2 roky.
a to ostatné? Na to ti neodpoviem. Ak je to tak, ako píšeš, tak si pravdepodobne ublížila jeho egu a tvoj partner je veľmi ješitný. Pretože inak by sa nedialo to, čo sa deje.
a ešte jednej skutočnosti nerozumiem, našla si si partnera a nemáte spoločné nič? A to sa ako dá???
