Nechýba mi vzťah

Nerozumiem sam tomu a mozno sa najde este niekto kto presiel niecim podobnym.
Pristihol som sa ze mi nechyba vztah. Neviem ci je to seriou sklamani a tym ze som si vytvoril akusi zonu komfortu v ktorej sa venujem sam sebe a veciam a ludom pre mna podstatnym alebo tym ze nemam chut plytvat svoj cas na hladanie niecoho co mozno ani neexistuje. Aby som vlastne popisal v com vidim problem tak neviem ci som fakt tak spokojny so svojim zivotom na tolko ze ma naplna aj ked som sam, alebo je to akasi forma rezignacie nad hladanim perspektivneho vztahu. Mam 28, a uz nejake vztahy za sebou ale asi 3 roky nemam nikoho okrem nejakych kratkych znamosti a sklamani. V poslednom case som si uvedomil ze vlastne mi je dobre samemu a akosi som si odvykol od vztahu a vsetkeho co s tym suvisi v dobrom aj zlom. V podstate sa mi tento stav nechce zmenit, len mam trochu obavy z toho ze raz budem chciet a nebude to fungovat lebo budem zvyknuty fungovat ako samostatna jednotka. Asi si preslo viac ludi obdobim ked boli samy a zaujima ma ci mali podobne pocity ako ja a co, resp. kto a ako vas presvedcil zmenit tento stav.