Potrebujem poradit. Mam divne psychicke stavy. Mam 10rocny vztah. Strasne priserne ziarlim a uz neviem
ako z toho von. Kontrolujem v v jednom kuse partnera a ked to nemam pod kontrolou, nie je mi psychicky
dobre, mam strach ci nerobi nieco co by mi mohlo psychicky ublizit. Ziarlim uz aj na www stranky kam
chodi, ci sa nahodou nepozera na nejaku zenu. Ked chodi do prace a povie mi, ze je na obede, hned prva
myslienka, ze ci nahodou v restauracii nepozera po nejakej zene, dokonca mi vadi, ak by aj ona pozerala
so zaujmom na mojho partnera. Partner mi nedava ziadne zamienky k nevere, nic podobne ale moje pocity
zostavaju nadalej rovnake. Aj ked ide co len do obchodu, hned prva myslienka, snad tam nebude dlho a
nebude pozerat po zenach. Ked nie sme pri sebe, tak casto mu volam a zaujimam sa kde je a co robi alebo
radsej dam prednost pisanim s nim, len aby som vedela, ze nie je nikde inde, len sa venuje mne a nerobi
nic zle. Uz nemozme chodit nikde, lebo kde sa pohnem vsade dievcata o ktore, ked len ked ockom zavadi je
mi neprijemne a citim sa dost zle, ze chce ine. Samozrejme uz vela krat sme mali pre to hadky. Vadi mi, ked
sa niekedy venuje inym ludom a nie mne. Viem, ze toto cele je uplne zle a tak by to rozhodne nemalo byt, no
trapim sa preto, ze tie pocity zazivam a ze aj jemu svojim spravanim ublizujem. Nemam pracu a neviem si ju ziskat,
neverim si uz v nicom, citim sa nepotrebna, menejcenne a podobne, som zla na partnera, seba, zavidim partnerovi, ze je taky
sikovny a ja som len nejaky privesok. Som na nom uplne zavisla (citovo, financne), velmi tazko sa rozhodujem a potom
tie rozhodnutia lutujem, malo vytrvalosti, atd. Niekedy sa mi naozaj nic nechce a cele dni travim na internete hlupostami.
Moje kamaratstva su prec, lebo aj ked by som mala ist s priatelom s priatelmi niekam, zase ta ziarlivost, tak
spolocnosti sa vyhybam, tam si zase neverim co mam hovorit, o vela veciach nemam prehlad. Bojim sa, ze ma vysmeju
a podobne. Ze si druhy budu mysliet, ze som len pekna, ale hlupa. Prosim nesudte ma, to je to posledne co potrebujem.
Za nazory a rady tych, ktori ma trosku pochopia velmi pekne dakujem.
Ziarlivost a osobne problemy
Filip TT, tak to mas uplnu pravdu. Tam je ten koren.Presne tak som sa citila,
zanedbanava a nemilovana rodicmi. Pamatam, ze rodicia davali prednost sestre.Ak im odpustim, co potom dalej, nejak sa to zlepsi alebo co dalsieho treba urobit?
Partnera moje caste ziarlivostne sceny pochopitelne vytacaju. Ked je dost nahnevany, tak povie, ze nech to uz riesim, ze je to moj problem, ze on zato nemoze, ze ma napadaju take veci - on a ine zeny.Som si vsimla, ze ked sa objavi na obzore zena, na ktoru by som mohla ziarlit, tak ma chyti hned za ruku a podobne, lenze prave ja hned spozorniem, ze mam v hlave nieco take, ze hla ta sa mu paci a sa nahnevam, co na nu pozera a uz je to tu zase. Proste si nemozem pomoct..
Ajka2, rozchod v tvojom prípade nič nevyrieši. Problém, ktorý v tomto vťahu je, je v tebe a ty si ho odtiaľ odnesieš do iného vzťahu. Rozchodom pred ním neunikneš. Tvoj psychický stav sa ešte zhorší, lebo ti pribudne ďaľší mindrák, a to že si nezvládla vzťah s dobrým partnerom. Týmto typom mindráku som si prešiel aj ja. Navyše depresie zo samoty a absťáky za partnerom.
Pokiaľ ešte môžeš, tak bojuj sama zo sebou. Tvojou veľkou výhodou je, že si uvedomuješ, že tvoja žiarlivosť nie je v normálnych medziach. To je základný predpoklad, aby si sa z toho mohla dostať.
Ak by sa dalo, mohla by si skúsiť hľadať koreň tej žiarlivosti. Obvykle to je v rodine, kde si vyrastala. Aký vzťah mali vaši? Nebola tam nevera? Ako sa správali k tebe? Necítila si sa zanedbávaná a nemilovaná?
Ak by si našla koreň tu, tak pomôže, ak svojim rodičom odpustíš. Odpustenie rodičom spočíva v tom, že sa odosobníš od toho problému, ktorý tam bol. Jednoducho oni sa správali ako vedeli a na čo mentálne a citovo mali. Nebolo to orientované proti tebe, situácie vyplývali z toho, že jednoducho lepšie to nevedeli.
Druhá vec je, že by si mala trénovať toleranciu a dôveru v partnera. Povedz mu presne o svojich pocitoch a popros ho, že by ti pomohlo, keby ťa v kritických situáciách ubezpečoval o tom, že ťa má rád a jedine teba. V spoločnosti môže trebárs sa na teba usmiať, žmurknúť alebo ti silno stisnúť ruku. Proste ťa ubezpečovať, že všetko je u neho OK. Určite si vymyslíš sama ďaľšie finty na seba.... :)
Omen, viem, ze to vobec nie je dobre, zeby to takto vo vztahu urcite nemalo fungovat. No uz som na tom tak, ze neviem, ci by som v mojej situacii vobec ten rozchod zvladla, sme spolu strasne dlho a to v dobrom aj v zlom...
Myslis, ze rozchodom sa to vyriesi? A co dalej..... ostat uz sama? Ako si budovat vztah k sebe? Zacat si verit, mat svoje zaujmy, priatelov, pracu, atd... ale mne sa vobec nedari :(
Ajka2...nemáš sa čím chváliť a nezávidím ti lebo to máš veľmi ťažké...o čo horšie tak vlastnou vinou...Predsudky sú najväčšie svine. Netráp chudáka priateľa a rozíď sa s ním. Bože ľudia takto márnia svoje životy... veď sa vschopte!!!!!!!!!!!!!!! padnúť takto na dno? Ešte rýchlejšie sa z neho treba odraziť a budovať si vzťah sám/a k sebe, lebo kebyže sa máš rada (máš sebeúctu) tak by si nič z tých problémov nemala
Bola som taka ista az kym sa so mnou priatel nerozisiel od vtedy som sama a uz nikoho nechcem lebo viem ze som velmi ziarliva a to sa liecit asi neda
