Dobrý deň
Mám v poslednej dobe jeden problém, ktorému mám problém porozumieť a ktorý nie je zrovna príjemný.
Po dlhej dobe som si našiel priateľku, do ktorej som sa naozaj zamiloval a neskutočne mi na nej záleží a aj si s ňou dobre rozumiem. Problém je v tom, že dlhé roky som žil v izolácií a držal sa aj mimo spoločnosť. Celé to zapríčinila moja minulosť a veľká nedôvera v ľudí a aj pár sklamaní(v láske). Vytvoril som si barikádu, cez ktorú som nikoho nepúšťal a postupne aj EGO cez, ktoré som mal doslova imunitu na zranenia a slová, ktoré by ma mohli raniť ako osobu.V podstate mi na nikom nezáležalo a ani som necítil žiadne emócie, ktoré by so mnou pohli pri smutných alebo radostných situáciách. Či mi ten stav vadil? Nie vôbec mi nevadil ani som neprežíval depresiu, úzkosť ale ani šťastie lásku proste nič. Jednoducho som prežíval, mal svoj svet a svojich pár aktivít. Lenže! V tom som stretol tú vysnívanú osobu a môj svet sa zrútil ako domček z karát. Zrazu sa objavila osoba, ktorú dokážem počúvať a aj brať jej slová vážne. Nezakazovala mi nerozprávala, že to je zlé ale porovnal som si jej život s tým mojim. V tom nastal zlom, že som sa začal zamýšľať nad svojou doterajšou existenciou a prepadala ma zo začiatku veľkú úzkosť z toho čo som bol a zrazu všetko čo som robil mi prišlo také strašne prázdne bez hodnoty ako len časová výplň. Taktiež som bol dosť taká „sviňa“ a uvedomil som si že chcem byť lepší a správať sa aj k ludom lepšie. Do toho prišla väčšia láska(k nej), prestal som fajčiť a zrazu som videl jediný zmysel iba pri nej. Keď som s nou. Ten pocit trochu opadol ale problém je že vždy sa mi na pár hodín vráti stav, kedy mi všetko príde také prázdne, že ma nič nebaví a všetky aktivity čo chcem robiť nerobím lebo mi prídu o ničom a bez zmyslu. A to je iba v dobe ked som bez nej. Problém číslo dva je, že ak som s nou tak som šťastný a smutný zároveň.. Šťastný že som s nou ale na druhú stranu v niektorých momentoch hlavne ku koncu nášho stretnutia smutný, že sa rozdeľujeme a aj z neistoty či to raz neskončí pretože máme rozdielne názory v jednej téme (viera). Nechcem aby sme náš vzťah skončili pretože si to naozaj bez nej už neviem predstaviť ale mám obavu aby to čo teraz prezívam nebolo dlhodobé a ona nebola ako malé mračnou nad hlavou. Vzhľadom na to, že som bol dlho emočne vychladnutý neviem či je to normálne a čo robiť. Pretože tie stavy bez zmyslu života som zažil kedysi veľmi dávno pred uzavretím sa a viem že nie sú zdrave a taktiež viem, že to nie je fyzická porucha na tabletky, pretože som dlho žil bez toho. Ako keby som potreboval nájsť cestu v mojej mysli a naladiť sa pozitívnym smerom.
Ďakujem za každú odpoveď
