Psychicka nepohoda - ublizenie si?

Radoslava123 - Vďaka. Na terapie chodim uz piatym rokom a stale sa akosi nechytam, co je samozrejme mea culpa, mea maxima culpa. Asi je to pre mna prilis narocne.
zmysel - Jaj, toto poznam. Cely den v posteli (lebo sak co, beztak o chvilu umrieme), nihilizmus, atd, atd.
Mimochodom, mozem sa spytat, preco striedanie psychologov ci psychiatrov nikam neviedlo?

Ahoj, ja toto zažívam rovnako, bohužiaľ sa to u mňa ale ťahá od roku 2010, nedostatok motivácie do akejkoľvek činnosti, nekonečné striedania psychiatrov a psychológov, ktoré absolútne k ničomu neviedli, kopec odporúčaní od odborníkov, vystriedal som asi 8 odborníkov, vlastne cesta je jasná, viem, kam sa mám uberať, čo robiť, aj aká je situácia, ale mám problém realizovať čokoľvek, niekedy som vedel vstať okolo 5-6 ráno, teraz posledné mesiace mám problém vstať o 12:00, dneska som spal do 15:00, potom depresie, že celý deň preč a tak. A takto to ide do nekonečna, nemám nejaký oporný bod, o ktorý by som sa oprel, viem, ako sa cítiš, ja zažívam tú hnusnú frustrácia dennodenne, a neviem, ako sa jej zbaviť, je ťažké niekedy nájsť cestu alebo keď sa cesta aj objaví, je náročné kráčať po nej a robiť posuny, keď človek nemá chuť ísť ani z postele vonka.

Z mesta vzdialeného asi 100 km od Bratislavy pochádza jedna toho času 34-ročná ryšavá žena, ktorá si denno-denne nad záchodovou misou vlasy trhá a na samovraždu myslí, ale bohorovne vyhlasuje o sebe, že je psychicky celkom zdravá a že jej nič nie je, pričom ale všelijakých psychiatrických simulantov, ktorí sú naozaj zdraví, iba chceli invalidný dôchodok, kade-tade za šibnutých vyhlasuje a vysmieva sa z nich. Bodaj by mala aspoň toľko kritickej súdnosti v sebe, že by aj ona navštívila nejakého psychológa, či psychiatra, ktorý by jej pomohol, lebo ja si myslím, že ak to neurobí, vydarený pokus o samovraždu ju neminie, býva totiž so svojimi rodičmi na dvanástom poschodí. Tá žena má brata lekára - gastroenterológa žijúceho v Českej republike blízko nemeckých hraníc, rodičov dávno na dôchodku - a predsa jej nemá kto pomôcť, nasmerovať ju na nejakú psychiatrickú kliniku, kde by jej pomohli. Ako keby všetci v jej rodine boli hluchí a slepí, čo je veľká škoda a zároveň je to aj veľmi smutné. Od toho ty si na tom lepšie, lebo si uvedomuješ, že potrebuješ pomoc a aspoň tie antidepresíva berieš... No skús aspoň vlastnou vôľou ovplyvniť to, na čo myslíš, aj keď zo začiatku to bude tvrdá práca na sebe, že si napríklad pozrieš nejakú komédiu a zasmeješ sa, veď smiech lieči. Skús si prečítať nejaké Kocúrkovo, Woloviny bez ofiny... niečo, kde sú vtipy, pozri si nejaké humoristické relácie, pozri si hoci Ligu majstrov, dobrý futbalový zápas s otcom... ale aj pekný romantický film s mamou... proste upriam svoje myšlienky na niečo iné, na niečo veselé, milé a živé. Alebo si kúp psíka, ten ti bude robiť radosť. Je veľa spôsobov, ako takéto myšlienky odohnať. Stačí len chcieť, zapracovať na sebe a pôjde to.

Ponorkova choroba, povedala by som. Kazdy mi lezie na nervy a vsetkeho mam dost akoby som zila uz tisic rokov a vsetko zazila... Nic uz teda nema zmysel

Vieš, čo na všetkých a všetkom neustále nenávidíš?

taketo zmyslanie som mavala aj ja..ale snazila som sa najsit aj to dobre ze kvoli comu sa oplati zit a kvoli komu..aj ked vela toho nebolo ale nieco sa vzdy najde