Ako je uz z nazvu jasne strasne sa bojim smrti...raz som len tak rozmyslala nad smrtou a uvedomila som si niekolko veci... kazdy z nas raz zomrie a uplne zanikne(pre info nie som veriaca...zanikne uplne vsetko co vybudoval, co sa naucil proste cely jeho zivot ktory zil :( a to ma strasne trapi...ja sa nechcem nebyt a upadnut do zabudnutia.....
potom mam este jedno trapenie...mam 17 rokov a idem do 2. rocnika na strednej a trapim sa lebo neznasam skolu kvôli tomu ze ma zo spoluziakov nema takmer nikto rad a preto mam k skole taky odpor...prosim poradte mi ako sa s tym vsetkym vyrovnat lebo ja uz som zufala a nevladzem :((
Bojim sa smrti
Lueška
trojklanny
Admin,ďakujem,že si ma zrušil,nebolo to mierené na prispievateľa ale na globálnu podstatu nasť ročných,a ak nečítaš príspevok poriadne a ak nevieš rozlišovať pojmy medzi dojmami,prenechal túto funkciu staršiemu,skúsenejších...
Jang111111
Lueška,nezamýšľaj sa nad tým, čo nemôžeš zmeniť, ale nad tým čo zmeniť môžeš.
Pokiaľ si materialistka a neveríš v duchovno je to ťažšie ale určite by si našla uspokojivé odpovede u ľudí s podobným zmýšľaním. Alebo si prečítaj knihy od ĺudí, ktorí tiež boli materialisti a nakoniec sa otvorili novému poznaniu, prípadne si pozri film blog.vesele-veci.sk
A to, že si nezapadla do kolektívu, skús sa zamyslieť a začať od seba. Daj si otázky...prečo...a odpovedaj si.
Ak nie je dobrý kolektív a Tebe nevyhovuje, nevadí nájdi si priateľov-rovesníkov mimo školy... Držím Ti palce a verím, že toto je u Teba len prechodný stav. JANG
Wiking
Boze, liecitela jej odporucat...
Holka, takto to ma vela ludi. Boja sa neznameho, "nadprirodzeneho", takpovediac. Povedala by som, ze je to nanajvys normalne. Na to mame, koniec koncov, aj pud sebazachovy, ktory nastastie sluzi obcas aj samovrahom, a tak si to v poslednej chvili rozmyslia... som toho ziarivym prikladom -_-
Neboj, nie si kvoli tomu nenormalna :) S vedomim skutocnosti, ze smrt pride, ci chces ci nechces, sa musis zzit, nothing more, nothing less. A uzit si zivot, akoby si mala umriet kazdu chvilku - je to klise, ale je to tak.
A pokial ide o tu skolu... Z nejakeho dovodu mi napadol Caligulov vyrok "Oderint dum metuant": Nech ma nenavidia, len ked sa ma boja... ehm. No nic. Na spoluziakov by som kaslala. Ide ti predsa o vlastne stastie, tak sa zameraj na studium a makaj. Po niekolkych rokoch ich nemusis uz v zivote vidiet. Tiez som to tak mala. Spoluziaci ma vyslovene nenavideli a sikanovali, ale smiala som sa im do oci (avsak predsa len mi to vynieslo pobyt na psychiatrii). Pokial na tebe nesedia profesori, je to ten lepsi pripad.
spirit
Ahoj, mala som taký podobný problem ako ty aj s takzvanej nechuti do života. S týmto mi dosť pomohol liečitel Milan ktorý bude čoskoro v BA. Často sa vyskytuje v takom farebnom hoteli pri hlavnej stanici, nevjem už ako presne sa volá. Fakt odporúčam :))
