Zdravím. Píšem sem, lebo potrebujem počuť, čo si o tom myslia iní a ako by sa asi zachovali v mojej situácii. Mám 21r, som študentka práva. Rodičia sa rozviedli pred rokom a pol. Prešli sme si terorom, odkedy sa z otca stal alkoholik. Nedalo sa s ním vydržať a bolo pre mamu ťažké živiť ho, keďže bol nezamestnaný. Mám mladšiu sestru a doteraz si pamätám, ako sme sa vždy tešili keď mama prišla z práce a dúfali, že prinesie veľký nákup, no namiesto toho prišli rožky a paštéta, pretože sme skrátka na viac nemali. Stáli sme však pri nej a pomáhali jej, ako sme vedeli. Keď sa mi konečne podarilo presvedčiť ju k rozvodu, dúfala som, že sa my tri osamostatníme a budeme mať pokoj. Lenže nastalo väčšie peklo...mama to akosi psychicky neuniesla. Keďže so sestrou obe študujeme na VŠ, bola väčšinu času sama. Keď sme boli na víkendy doma, ja som väčšinu času strávila v práci, ktorú som si našla v čase, keď sme na tom finančne neboli najlepšie. Uznávam, že sme nemali so sestrou veľmi príležitosť venovať sa jej, ale chcela som ju odbremeniť, nakoľko vďaka mojej brigáde a štipku mi nemusí na školu vôbec prispievať. Sestra vyžije len zo štipka, mama jej neplatí vôbec nič. Zhoršovať sa to začalo, keď ma začala urážať, vraj som už príliš premúdrelá odkedy som na škole. Raz mi povedala, že mi závidí, že mám vzdelanie a ona nie. Začala mi robiť peklo, pretože v indexe nemám samé A-čka a buzerácia prišla aj keď som si našla nového priateľa. Potom prišli reči, ako jej so sestrou ničíme život, ako nie sme jej dcéry, že máme zomrieť a praje nám, aby sme nedoštudovali...
Akýkoľvek problém prišiel, namiesto jeho riešenia a rozumnej debaty začala len plakať, ľutovať sa a neskôr kričať a mlátiť nás. Pred pár mesiacmi nás vyhodila z doma a odvtedy som sa tam nevrátila. Sestra sa zľutovala, keď sa k nám od otca dostalo info, že je veľmi nešťastná že sme preč a vrátila sa. Jej dobrota trvala pár týždńov a teraz sme v porovnateľnej situácii v akej sme boli nedávno.
Momentálne sa snažím zozbierať energiu a úspešne ukončiť skúškové a nájsť možnosť ako sa uživiť a postarať o sestru bez toho, aby som sa vrátila domov...
Istý čas som bojovala s pocitom, že kdesi predsa robím chybu...ale potom som si spomenula, že akokoľvek som kedy urobila, vždy to pre ňu bolo nesprávne, alebo nedostatočné. Z mojich úspechov sa tešiť nevedela a keď sa mi niečo nepodarilo, dala mi to vyžrať. Všetko musí byť tak, ako mi ona nalinkuje a nemám právo robiť svoje rozhodnutia. Ona mi vraj chce len dobre, aby som sa raz nehanbila za to, že som nemala A-čka, červený diplom a pod. Už stokrát som sa napočúvala aká som k, pritom môj terajší je celkovo môj druhý priateľ...
Ani mu nedala šancu, nechce ho spoznať, ale o každom jednom vždy vysliedila všemožné pravdy-nepravdy z rečí od druhých.
Je mi strašne ľúto, že sestra je teraz doma...viem, že je hrozne nešťastná, lebo každý deň počúva len osočovanie, urážky a krik. Mám o ňu strach. Viac ako o seba, o nás. Veľmi chcem ukončiť školu. Bol to môj o sen a teraz ma dopredu ženú ešte aj jej zbožné priania, aby sme nedoštudovali.
Začínam byť mierne zúfalá, ale kdesi stále dúfam, že raz nám bude fajn, že si nejak dokážeme poradiť..
Psychický teror zo strany matky
ach yo, smutné čítanie. Podľa mňa si urobila všetko najlepšie, ako sa dá. Mama je slabá a nezvláda ani svoj život, ani sama seba. Ale ako jej pomôcť netuším. Psychoterapeut? Realizuje sa nejako vo voľnom čase? Aké má vzťahy so svojimi rodičmi?
Ja som zástanca toho, že ak neviem pomôcť, dávam ruky preč a človek sa nejak musí zo svojich sračiek vyhrabať sám. Aj tebe schvaľujem to, že sa s ňou nekontaktuješ a nenecháš sa zraňovať a sťahovať ku dnu. Podľa mňa je to najlepšie možné riešenie. Myslím, že to isté by mala spraviť i sestra a mame jasne povedať, že jej urážky nebudete tolerovať. Nech niečo so sebou robí, lebo je na najlepšej ceste prísť o dcéry. A asi nič iné ju k zmene neprinúti, len to, že odíde aj sestra a bude sama.
Držím ti päste dievča. Ideš správnym smerom. Nevzdávaj to. Ak sa poddáš zúfalstvu, začneš sa "rozpadať", musíš sa držať toho po čom túžiš - aby vám trom bolo fajn. To ako fungujete teraz neni boh vie čo, ale môže to byť lepšie. Ver tomu. Mama sa môže pozbierať, praj jej to v duchu. Skús veriť, že ona v sebe nájde silu, aby sa pozbierala a žila si ešte pekný život. S vnúčatami, možno s partnerom... Pozri, nemáš čo stratiť. Ak sa nepozbiera, tak to bude presne také isté, ako teraz. Myslieť si, že lepšie to už byť nemôže je hlúposť. Jasné že môže. Buďte silné vy dve, podporujte sa, chodte mamu navštíviť spolu, navrhnite jej psychoterapiu, aktivity v ktorých by sa realizovala, povedzte že stojíte pri nej ale nie za každú cenu - že vás bude ničiť a urážať. A potom je to už len na nej, na mame, či sa spamätá alebo nie. Možno nezareaguje hneď, možno bude 5 rokov nadávať na vás ale tá zmena príde po piatich rokoch. Dajte jej čas a priestor. A čo bude uvidíte.
