Dobrý deň.
Mám 15 rokov a chodím do 8. triedy. Myslím, že som už zúfalá... V októbri som nastúpila na novú školu, pretože tú predchádzajúcu som mala ďaleko na dochádzanie... Prvé 2-3 mesiace bolo všetko normálne, v triede som sa bavila skoro s každou babou. Mala som jednu dobrú kamarátku, s ktorou som bola aj párkrát vonku, lenže v škole sa potom začala chovať úplne inak... Všetko sa to zvrtlo po Vianočných prázdninách. V triede si zo mňa chalani začali robiť srandu, mali blbé poznámky a čo bolo najhoršie, baby sa k nim pridávali. V podstate som tam nemala nikoho. Aj tá "kamarátka" sa so mnou prestala baviť. Zo dňa na deň to bolo horšie a horšie... Už som sa bála ísť aj k tabuli alebo odpovedať, pretože som vedela, že by ma zase vysmiali. V noci som nemohla spávať a stále som nad tým rozmýšľala. Chodili k nám raz za mesiac psychologičky, ktoré si všimli, že som odstrčená od kolektívu. Navrhli, či by som nechcela prestúpiť do B triedy. Ja som najprv nechcela, pretože som sa bála, že sa to prenesie (čo sa bohužiaľ aj stalo). 2-3 krát som bola u pána školského psychológa, ktorý mi povedal, že som precitlivelá, a mám sa viac snažiť komunikovať s kolektívom. Lenže ja som už nemala chuť, po tom, ako som videla, že sa mi smejú aj baby. Mamina požiadala, aby ma preradili do B triedy a pán psychológ kvôli tomu prišiel aj do triedy, snažil sa so všetkými porozprávať, lenže to vôbec nepomohlo, ony sa z toho smiali a bolo to už úplne narušené... Bolo to pre mňa hrozné, smiali sa mi takmer všetci chalani, podaktorí jedinci až extrémne. Vykrikovali po mne cez hodiny, prestávky, dokonca aj po škole na ulici na ceste domov, chceli ma zamknúť v šatni, smiali sa mi na telesnej. Ten nápad prestúpiť do B triedy vznikol vtedy, keď som jednej z tých psychologičiek povedala, že v bečke mám 2 dobré kamarátky. A o tomto to v podstate je. Stalo sa to niekedy v novembri - decembri, vonku na veľkej prestávke som sa s nimi zoznámila. Odvtedy sme sa začali baviť, a keď som mala tie problémy v ačke, tak som cez prestávky chodila za nimi alebo ony za mnou, sedávali sme spolu na obedoch, chodili sme spolu zo školy... Keď som im povedala, že môžem prestúpiť k nim do triedy, tak boli celé natešené. Volajú sa Dáša a Rebeka. Kaja mi vravela, že nech k nim prestúpim, že tam mi bude lepšie. A ja som naletela. Začiatkom marca ma preradili do ich triedy. Asi týždeň predtým som tam bola niekoľko dní na skúšku a všetko sa mi zdalo tak super. Bola som šťastná. Lenže nie všetko je tak, ako na prvý pohĺad vyzerá. Bála som sa, že to tam bude pokračovať a chalani sa mi budú smiať aj tam, ale to sa (zatiaľ) nestalo. Do ich triedy chodím asi 4.-5. týždeň. Prvé 2 týždne bolo všetko super, oni dve má ráno čakávali dole pri skrinkách, spolu sme chodili na obedy, zo školy. Nedávno robili skúšky na 2 gymnáziá a Dášu dnes prijali. Ja som im to naozaj priala, ale samozrejme by mi bolo ľúto ak odídu. Lenže to som ešte nevedela, čo ma čaká. Minulý týždeň som prišla do školy a už ma dole nečakali. Keď som prišla do triedy, tak som ich pozdravila ja prvá a povedala im, že som ich čakala dole. A len mi povedali, že "zabudli". V ten deň to bolo ešte v norme a keď sme spolu išli cestou zo školy, tak sme sa dohodli, že sa ráno stretneme. "Prekvapivo" tam ráno neboli... .... Minulý týždeň som to cítila, že niečo nie je v poriadku. Pomaly sa so mnou prestávali rozprávať. Až to dnes dospelo k tomu, že cez deň v škole so mnou neprehodia ANI JEDNU VETU! Ak aj hej, tak to výnimočne. Som strašne zmätená... Vôbec im nerozumiem. Už som sa ich viackrát pýtala, že čo sa deje, nech mi to povedia. Oni mi povedali, že nič, že oni sa bavia s každým v triede, a že teraz toho majú veľa. Chápem, že mali obdobie, keď sa pripravovali na prijímačky, lenže to nie je o tom. S ostatnými spolužiačkami sa bavia oveľa intenzívnejšie ako so mnou. Nerozumiem, nechápem, čo som im urobila, ani sme sa nepohádali ani nič. Nedokážem spracovať to, že človek sa dokáže tak neskutočne zmeniť behom pár dní. Ja som ich brala ako ozajstné kamarátky, zvlášť pri Dáši som mala pocit, ako keby som našla niekoho, kto je taký ako ja. Keď som mala problémy v ačke, vždy ma vypočula, bola ku mne milá. Vždy sme sa vedeli o niečom porozprávať.. V škole sme spolu takmer všade chodili. A to bolo asi len pred 2 týždňami. Cítim sa strašne sklamaná a oklamaná. Je mi fakt hrozne. Pretože ja slm tam chcela prestúpiť s tým, že tam budem mať kamarátky a nebudem tam zase terčom posmeškov. Pamätám si, ako sa obe tešili, keď ma preradili. Chcela by som vrátiť ten čas... A neviem zapadnúť ani tu do kolektívu. Naozaj neviem, kde robím chybu, ku každému sa snažím byť milá. Ale teraz, keď sa mi oni dve otočili chrbtom, tak tam nemám žiadnu kamarátku... Snažím sa zapadnúť, ale naozaj to nejde. Bohužiaľ sa to prenieslo z ačky, ja to viem. A navyše tam sú už poskupinkovaní, každý má nejakú dobrú kamarátku...Jediná výhoda je v tom, že sa mi tam nesmejú, ale aj to môže časom prísť... Neznášam skupinkové aktivity a podobné veci. Väčšinou len ostávam nazvyš, a tak to je aj tu. Niektoré spolužiačky dokážu byť strašne nepríjemné... Ja to cítim, že vyčnievam. Ako to mám zmeniť? Ja nie som uzavretý introvert a nie som samotárka, no na niektorých tak bohužiaľ pôsobím. Keď je napr. voľná hodina a takmer všetky baby sú v skupinke, ja jediná sedím sama. Cítim sa strašne smutno, osamelá. Už som si k nim aj prisadla, no nepomohlo to. No ja sa nechcem a nebudem nikomu vnucovať. Mňa to nebaví sa donekonečna snažiť, keď vidím, že druhá strana nie. Myslím, že príslovie "Správaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe" je nezmysel. Doteraz som sa ním riadila, no vôbec to nefunguje. Naozaj sa snažím, aj sa spolužiačkám prihovorím a chcem rozvíriť debatu, ale väčšinou to z ich strany skončí jednou vetou. Keď vidím, že oni nemajú záujem, tak začnem byť hrozne pasívna. Prestane ma baviť s nimi komunikovať... No vnútri sa hrozne trápim, že to je tak, ako to je. Už som aj stratila záujem o to prihlásiť sa na nejaký krúžok. Pretože popravde, celý deň rozmýšľam len nad školou. Mám hrozne problémy so spánkom, priemerne zaspím o jednej v noci. Stále rozmýšľam nad tým, kde robím chybu. Veľa plačem a začnem potom všetko ľutovať. Čo mám robiť? Prosím, skúste mi povedať, kde robím tu chybu... V minulej škole som nemala takéto problémy, že by som nejak vyčnievala. Ale zo všetkého najviac má trápi to, čo mi oni dve spravili. Za 4 mesiace kamarátstva by som toto nečakala. Mala som ich naozaj rada a stále mám. Ale už to evidentne nemá cenu... Je mi tak smutno :( Ešte aj tí áčkari po mne neustále vykrikujú keď ma vidia... Či už na veľkej prestávke (to je úplne najhoršie, vždy som sama ako taká samotárka). Ignorácia absolútne nepomáha...Ešte aj niektorým chalanom, spolužiakom, narozprávali o mne hlúposti. Takže mi je jasné, že nemajú o mne dobrú mienku. Baby myslím, že ako vidím tiež nie. Má to vôbec nejakú cenu snažiť sa? Pretože ja myslím, že nie. Ospravedlňujem sa za rozpísanie
