Úzkosti, depresie, prázdno a potreba zmyslu, ktorý neviem nikde vydolovať

Čítala som viackrát tvoje príspevky a keďže ani v jednom som nenašla práve to, čo ja považujem za jediné možné východisko a riešenie tvojho problému, tak ti to skúsim priblížiť. :o)
To, čo ty považuješ za svoju najväčšiu prednosť a čo ťa robí priam výnimočným, je, bohužiaľ, tvoja najväčšia slabina. Práve to, že sa tak brutálne oddávaš všetkým tým úžasným a nádherným emóciám a opájaš sa nimi ako kvietok slnečným jasom, spôsobuje na úrovni tela rozpad tvojej duše a mysle a následne z toho prameniace depresie. A tak chvíle eufórie striedajú chvíle beznádeje, úplne logicky, podľa zákona síl a energie. Ktoré sú tebe ako géniovi viac ako jasné..oP
Jediná cesta, ktorá ti zabezpečí, že sa prestaneš znovu a znovu rozpadávať, je, že sa začneš učiť tieto svoje stavy ovládať a to silou vôle, silou chápajúcej mysle, ktorá iba pozoruje, ale vedome sa na emóciách nezúčastňuje. Je to veľmi ťažké, lebo si to pravdepodobne nikdy nerobil, ale naopak, naplno si sa do toho vrhal. Čo tak zostať pre zmenu pokojný, držiaci predstavu čistoty, pokoja v mysli a nie reagujúci na obyčajnú zmenu svetla?? Ak si tak veľmi zakladáš na svojej inteligencii, tak si teda rozumovo zdôvodni, prečo je nutné nebyť hračkou vlastných stavov, minulosti, spomienok a predstáv, ale byť konečne tým, kto rozhoduje ako sa chce cítiť a to stále, nielen, keďje vonku jasno. Všetko začína a končí tvojimi predstavami a tým, ako ich oživuješ svojou dušičkou. To musíš zmeniť. Nie svet je zlý, nie spoločnosť, ale ty ako jednotlivec zlyhávaš, lebo neovládaš svoju myseľ, ale naopak, ona ovláda teba a ju ovláda každé prsknutie mačky. Tak si to vyskladaj a ak si niečo nepochopil, kľudne sa spýtaj.;o)
Vieš, ja rovnako dokážem byť introvertom, rovnako dokážem byť extrovertom, dokážem žasnúť nad ranným úsvitom, plakať nad zrazenou mačkou pri ceste, ale ja som tá, ktorá sa snaží tými stavmi zostať nezasiahnutá. A to radím aj tebe. :o)

Rogeriánsku terapiu máš na mysli, Monika? Tej som sa aj ja zúčastňoval a išlo to nejak do stratena, hoci s odstupom času môžem povedať, že slová a emócie, ktoré som ta zo seba dostal, mali efekt vo forme toho, že teraz o istých veciach dokážem hovoriť aj bežne a viac-menej otvorene. Možno máš pravdu, že lipnem na intelekte a nepripustím, aby mi pomohol aj niekto druhý. I keď aká pomoc, na jeseň a v zime depresia, doslova hybernujem, s prvým jarným slnkom doslova ožívam, cítim prílev energie, no nastupuje úzkosť. Raz neviem, ktorá fáza je horšia a na čo je to dobré, či mi za to stojí byť akože takýmto "naturálnym" a radšej nežrať lieky. Len mi je ľúto tých rokov, keď som ich vysadil, to by potom boli dupľovane zbytočné.

Pripajam sa pocitovo.ale toto by som riesila cez mail.ked je zaujem gone93@azet.sk

mám pocit, že si myslíš, že si natolko inteligentý- čo možno aj si, neberiem ti to, že ti nemože dakto pomocť, lebo ty vieš všetko lepšie a vo všetkom sa vyznáš, atd.. neviem z kadial si, ale je mnnoho dobrých psychologov...skús sa trochu nezaoberať len sebou a svoju pozornosť sústrediť na iných ludi, pomocť dakomu atd..ja chodím na psychoterapiu zameranú na klienta:)

Áno, chodil som k psychologičke, ktorá sa raz nechala počuť, že po 30-ročnej praxi nemá v istých oblastiach svojho odboru takú schopnosť interpretácie a reflexie ako ja a občas si prestávala byť istá, či robí terapiu ona mne alebo ja jej. To ako fakt :)) Som ostro polarizovaný a zastávam akoby krajné póly a extrémy - askéta aj bohém v jednom, všetko alebo nič, extrovert aj introvert, ktorý nie je schopný ustáliť sa a upokojiť na pomyselnej zlatej strednej ceste. A pravdaže, ako píše Elinaa, som veľký rojko. Ale nesúhlasím s tým, že si len namýšľam, že som umelecká duša :) Venujem sa literárnej tvorbe, ktorá mala úspech na celoslovenskej úrovni a čo-to som si už ňou dokázal zarobiť. Všetko ostatné, čo Elinaa píšeš, je samozrejme pravda, všakovaké metódy a poučky a teória, ako byť akože happy, mám prelúskané a postupne sa chcem asi skôr zmierovať s tým, že ja som proste taký, než stále so sebou bojovať. Monika, na aký druh terapie chodíš?

elinaa , neviem či je to take jednoduche, ja osobne pocit depresie nemam, ale uzkostné myšlienky strachu ppoznám velmi dobre.. a hlavne som 100 percentne závisla na vonkajších veciach , dokaže ma totalne rozhodit ked kamoska zrusí stretnutie. som závisla na ludoch lebo neviem byt sama so sebou a neviem moc ako to meniť, a to chodím na terapiu:) ked som s ludmi som stastna mam fajn zazitky a ked mam byt chvilu sama obrat o 180 stupnov...

z mojho pohladu vy dvaja Ulysses a Ebony ste snilkovia, a aj ked sa povazujete za umelecke duse s bohatym vnutornym zivotom, tak v skutocnosti je vo vas velka prazdnota

uvedomte si ze nikto a nic z vonkajsieho sveta vam neprinesie trvale uspokojenie, o krok vpred pred ostatnymi ste mozno v tom ze si to uvedomujete, vacsina ludi na niecom cely zivot lipnu, a nikdy sa nezobudia, u vas je akysi zablesk uvedomenia ale este skryty pod tarchou myslienok a predstav

pocit stastia a pohody vychadza z vnutra, vsetko je o vasom vnimani, pokial sami v sebe nenajdete toto tak je zbytocne napr. chciet niekoho aby vas mal rad porozumel vam, to nic trvale neprinesie, bude to len dalsia zavislost
ste stale zavisli na vonkajsich veciach, tie vas dokazu neskutocne rozhodit, treba zmenit svoj vnutorny pohlad, naucit sa pracovat s myslienkami a pocitmi a pochopit ze mate moznost tieto veci ovladnut
vsetko zacina od vas

a chodil si na psychoterapiu? vyskúšal si niečo také?

to bella21 - k úzkosti a depresiám mám prirodzené predispozície po rodičoch, okolnosti v dospievaní vo mne také stavy rozvinuli, šikana na základnej škole, a už to šlo; potom sa k tomu pridalo isté ľudské zlyhanie v situácii, ktorú by som tu nechcel takto rozmazávať, ale každopádne bolo vymaľované. Minulosť nemôžem zmeniť a čo ako by som ju nechal pochovanú, ani sa o ňu nezaujímal, vždy ma doteraz dostihla. Nazvem to sociálnym bremenom, lebo ako Sartre povedal - "peklo sú tí druhí". Nanešťastie ich ako sociálne tvory potrebujeme k medziľudskej interakcii... Podprahovo tuším, že riešením je pre mňa odísť niekam fakt že preč, do zahraničia, ale ešte som si asi neodpustil, ešte ma melanchólia drží na starom mieste, kde snívam o všetkých "keby", ktoré sa aj tak nestanú. Priznávam, čudný dolorizmus.

bella21 - život okolo, ako nič nejde podľa predstav, všetky tie pády a vzostupy, jednotvárnosť a pod.