Naozaj chcem zomriet

Pyro, že s vyhýbavou úzkostnou poruchou nespravíš nič? Never tomu. Skúšal si už kognitívno-behaviorálnu terapiu? Lebo práve táto terapia je odporúčaná tak pri sociálnej fóbii - a mne pomohla, ako aj pri vyhýbavej poruche. Rovnako ako ja som verila, tak aj Ty veríš nesprávnym postojom ohľadom seba a druhých, ktoré treba spochybniť, prerámovať správnymi a logickými postojmi a hlavne týmto novým postojom uveriť. Je to viac práce a treba tomu venovať viac času, ale naozaj to FUNGUJE. Ja som si na to zaviedla zošit, kde som si zapisovala svoje nesprávne postoje a formulovala som si tie správne. Mala som mala tiež znaky vyhýbavej poruchy: myslela som si, že tí druhí vedia robiť veci lepšie ako ja, vyhýbala som sa situáciám, v ktorých som sa s nimi mala konfrontovať a zažívala som anticipačný strach pred týmito situáciami. Úzkostlivo som sa bála kritiky a odmietnutia. Už sa nebojím. :) Začala som si viac veriť a čuduj sa svete, začali ma ľudia brať, dokonca som vedela aj zavtipkovať a tí druhí sa bavili.

Kognitívno-behaviorálna terapia na toto zabrala. Išla som tvrdo podľa nej, išla som do tých situácií, aj keď som mala anticipačný strach a aj keď som pri nich zažívala úzkosť, ale hovorila som si, ak vytrvám, prejde to. A po čase to prešlo. Je pravda, že na tieto veci som prišla, až keď som už bola staršia (po VŠ) a s vekom som aj mala viac skúseností, a teda som asi aj kvôli tomu viac verila, že to zafunguje. Nechcem hrať hrdinku a naozaj netuším, ako by som s tým bojovala v tom najcitlivejšom období puberty a či by som do takéhoto boja proti sociálnej fóbii mala odvahu ísť. A na klub 27 zabudni, lebo pre Teba existuje riešenie.

Freja, aj ja som mala depresívne stavy - z toho, že to v kontakte s mladými ľuďmi nezvládam (pred starými nemala taký problém, u nich som verila, že ma tak nekontrolujú a majú dosť problémov sami so sebou). Červenala som sa tak, že som cítila, že na tvári blčím. Bola som pred triedou (odpovedala som) a všetci to mali možnosť vidieť. Nemala som makeup, lebo to bolo dávnejšie. Vždy po takom výstupe s červenaním (aj tom najmenšom, keď som bola vyzvaná odpovedať z lavice), som sa cítila pod psa a chcela som utiecť a niekde sa skryť a už medzi ľudí nevýjsť. Strašne som sa kontrolovala, či sa nezačnem červenať a pravdaže hneď som sa začala a keď to nebola jednovetná odpoveď, tak sa to zhoršovalo a červeň pribúdala. Tým, že som sa sústredila na červeň a že to všetci vidia, nemohla som sa sústrediť na to, čo hovorím. Bol to začarovaný kruh. Jediné riešenie: nie je dôležité ako to poviem, či sa červenám a či pri tom rovno zhorím, dôležité je to, čo hovorím. Len keď tomuto uverím, po čase to prejde. Aplikuj to na svoju situáciu s búšením srdca a trasením rúk. Aj keď si iní všimnú, že sa Ti trasú ruky - no a čo? Nemajú iné problémy, len sa zamýšľať vo večeroch nad Tebou? Nevšímaj si to, nevenuj tomu pozornosť a ono to prestane. Takto to funguje. Čím viac to budeš riešiť, nad tým rozdumovať, ako tomu zabrániť, tým si to len zhoršíš. To hovorí odborná literatúra a aj moja vlastná skúsenosť.

PS: Ja som si nedovolila obliekať sa výstredne. Bola som kvôli fóbii šedou myškou. Vlastne aj stále tak trochu som. Niektoré veci vo mne ešte ostali, ale ma už neobmedzujú tak, ako kedysi. A chodím po svete medzi ľuďmi slobodnejšie, nedá sa to s minulosťou porovnať!

pre pyro- ach kiezby ten klub neexistoval, kolko skvelych ludi a umenia by tu este bolo , z coho by som sa mohla tesit...

no tak bella pozeram ze ja na tom nie som az tak zle, cervenanie mam len sem tam ale to maskujem make upom takze v pohode nikto to nevidi, skor mam problem s trasenim ruk a busenim srdca presne ked mam ist do obchodu si nieco popytat, v mhd mam pocit ze kazdy na mna cumi a cim dlhsia je cesta a plnejsi autobus tym horsie, zacnem sa potit mam pocit ze nemozem dychat..ale paradoxne so sebavedomim nemam az taky problem , vlastne az ked som schudla a zacala sa zaujimat a viac starat o seba/ kozmetika, vlasy, obliekanie/ tak sa mi ovel azvysilo sebavedomie a aj okolie si to vsimlo a zacali mi hovorit ze ako som sa zmenila..a praveze ja sa rada obliekam trochu vystredne lebo sa mi to paci aj ked potom mam pocit ze kvoli tomu na mna pozeraju..no stale lepsie ako byt seda mys a mat ten pocit no nie? ..tak aspon maju dovod :D a presne ako si napisala aj to zistujem..ze cim viac sa donutim chodit do spolocnosti a medzi ludi tak tym mam potom mensi strach a viem lepsie reagovat v takych situaciach aj ked mam problem ist do spolocnosti niekedy aj ked chcem lebo nemam skoro ziadne kamosky tak nemam ist s kym velakrat . No mam pocit ze mam aj vacsi problem a to je nabeh na depku a uzkost a celkovo vidim casto taku prazdnotu v mojom zivote ze nevidim zmysel sa socializovat a chodit do prace, nic ma nenaplna..atd

@Bella To je sice pekne ale nie kazdy ma socialnu fobiu, s vyhybavou poruchov osobnosti nespravis nic. To nie je choroba ale porucha. Uz som sa nasnazil dost a je to vzdy na huby. A mam uz toho celkom dost. Vidim to na klub 27.

Ahoj, rada by som ti pomohla. Ak chceš, napíš mi na bojujemzadeti@gmail.com. Ak sa ti už nechce hovoriť, stačí, keď mi hocičo napíšeš na mail, len aby som poznala tvoju mailovú adresu. Monika

Deadgirl, nevyhybaj sa ludom....skus si k nim postupne najst cestu a nauc sa doverovat. Skvelou terapiou ti moze byt dobrovolnicenie v nejakom utulku. Ked mi bolo najhorsie, pomohlo mi to velmi :) skus

Myslím, že ja som dosť dlho mala sociálnu fóbiu (aj keď som s tým nebola u psychológa, ktorý by mi to oficiálne potvrdil), ale niečo som o tom naštudovala a našla som sa tam. Základným znakom bolo prílišné sústredenie sa na seba, kontrolovanie sa s ohľadom na to, čo si o mne pomyslia ale povedia iní a hlavne perfekcionizmus. Musela som byť dokonalá, a to som nebola ani náhodou. Perfektne zvládnuť každú situáciu, perfektne zareagovať, byť pred druhými dokonalá, aby som sa nestrápnila. Nedalo sa však byť dokonalou, keď som prežívala v kontakte s inými strach a úzkosť. V skutočnosti ten strach ma brzdil, brzdil spontánnosť a myšlienky, takže ma v potrebnej chvíli nič nenapadlo, bola som upätá a hlavne červená. Tiež som si namýšľala, že keď sa niekto smial alebo niečo druhému hovoril, že to bolo niečo nelichotivé na moju adresu.

Mala som strach ísť do obchodu s pultom, kde by som musela predavačku pýtať. Strach v MHD, či sa ma náhodou niekto niečo neopýta. Červenanie pred inými, už len pre to, že som si myslela, že nielen to, čo poviem, ale samotné zafarbenie môjho hlasu, je divné. Upnutie sa na to, aby som nevytŕčala z radu, aby som nebudila pozornosť v skupine iných, len aby som nebola stredobodom záujmu, aby niekto na mňa dlhšie nehľadel. Ak som bola vyzvaná niečo povedať v skupine neznámych rovesníkov, úzkosť, červeň, koktanie, hanba. Spoločný menovateľ toho všetkého = sebapodceňovanie.

Pomohol mi nadhľad a odvaha postaviť sa sama za seba. Nie je až také dôležité, čo si o mne myslia ľudia, ktorí ma v skutočnosti ani nepoznajú. Je to ich problém. Pred rodinou a dobre známymi som nemala strach a červenanie. To sú tí ľudia, ktorí ma poznajú lepšie a ku ktorým mám väčšiu dôveru. Prečo sa trápiť nad tým, čo si myslia o mne ľudia, ktorých nepoznám a videla som ich možno len raz v živote? Aj tak sa nezapáčim a nezavďačím všetkým, to sa nedá. Ďalej prijatie samej seba. Som taká a za sebou si stojím. Mám taký hlas, takú postavu, takú tvár, také uvažovanie, také názory, takýto vnútorný svet. Rada čítam krásnu literatúru a 90 % mojich rovesníkov nie? Prečo by som sa mala hanbiť pred nimi to priznať? Každý má právo prejaviť sa, prečo teda ja nie? Berte ma takú aká som alebo nechajte tak. Každý je originál, aj ja, prečo sa teda snažiť byť kópiou niekoho iného? Tým teraz nemyslím na to, že sa nemám snažiť odstraňovať veci, ktoré sama považujem za svoje negatíva. To nie, ale predtým som sa hanbila sama za seba a podceňovala sa, lebo som nezapadala. Hanbila sa za veci, za ktoré som nemala dôvod sa hanbiť. Sama pred sebou som sa za ne nehanbila, len som sa obávala toho, že tým druhým budem na posmech, ak sa odhalím. Tak som sa uzatvárala, vyhýbala a tým pádom nemohla sa "oťukať" v kolektíve druhých. Izoláciou som si sama bránila naučiť sa komunikačným a sociálnym zručnostiam, v ktorých som bola ťarbavá.

Preto môj odkaz všetkým sociálnym fóbikom je: je pre vás trestom, ak si budete hľadať prácu, v ktorej by ste neprichádzali do kontaktu s inými (aj ja som tak chcela kedysi). Vyhýbanie sa ľuďom VO VÁS LEN ŽIVÍ A PREHLBUJE STRACH zo situácií, v ktorých prichádzate do kontaktu s ľuďmi. Naopak, vy potrebujete ako soľ spoločnosť. Potrebujete na vlastnej koži zistiť, že to, čoho sa obávate, nie je reálne. Že keď sa prijmete sami, prijmú vás aj druhí. Len v kontakte s druhými ľuďmi môžete získať stratené sebavedomie a zbaviť sa strnulosti a upätosti.

mozno to nepatri k tejto teme ale chcem sa spytat ak tu je niekto so socialnou fobiou..mate tiez pocit ze vsetci ludia na vas cumia, ked sa niekto smeje hned to musi byt z vas atd? neviem ako sa mam zbavit toho pocitu, kazdy ma uistuje ze som normalna ze ked sa pozeraju tak len preto ze som niecim zaujimava ..hmm

Mišenka, tak asi by som na tvojom mieste, ak sa chceš cítiť lepšie, sa pokúsila zmeniť to, čo zmeniť vieš. A to vlastné postoje k tým druhým. Mamu nikdy nezmeníš, nezmeníš minulosť, ale môžeš prestať vo vlastnej mysli, vo vlastnom tele, generovať zlobu a nenávisť a otrávenosť. Proste si uvedomiť, že máš na to, byť lepšou ako ona. Že máš na to, prestať sa s ňou zapodievať. Cestou k tvojej slobode ale bohužiaľ v tejto spoločnosti sú peniaze. A tie dostaneš len za nejaký adekvátny výkon. Ak teda nevieš, respektíve, máš problémy pracovať s ľuďmi, čo tak zvieratá? Neviem, skadiaľ si, ale možno to by mohla byť tvoja cesta. nejaký útulok a pokúsiť sa tak zarábať. Rovnako sa dajú letáky rozdávať, to tiež nemusíš byť s druhými. Nechcem ťa uraziť, len to ma napadlo ako prvé. Sú asi aj nejaké tie práce na webe, neviem. Len aby si mala silu niečo začať robiť, prvou podmienkou je, aby si prestala s ňou mrhať na stavy ako nenávisť, závisť, žiarlivosť. Tak ti zostane viac energie na hľadanie si vlastnej cesty v živote. Tak sa o to aspoň pokús a uvidíš, či sa niečo zmenilo. V tebe samotnej. :o)

Poradte prosim niekto aj mne:( Matka mi znicila zivot kvoli nej sa mi zacali uzkosti a PP. Odkedy si pamatam neznasala ma, nikdy ma nepohladkala, otca som nemala zatajila ho. Nikdy mi nepovedala peknou variantou mojho krstneho mena. Vlacila ma po ozranoch ktori ma ohmatavali a chceli znasilnit. Nenavidim ju a chcem aby skapala. Ked sa pozeram ake vztahy maju moje kamaratky s rodicmi zavidim a ziarlim mna nikto neobjal nikto mi nepomohol a preto som tam kde som, chudobna chudera s psychickymi problemami a traumami. Navyse mam socialnu fobiu uz dlho som bez prace oblieva ma pot pri predstave ze by som mala robit medzi cudzimi ludmi a pracu kde by som bola sama neviem najst nevladzem zit..

Trefe, to je sice pekne, ale pises o extremoch, ktore zakladatelka temy nezazila. Respektive, nedovolim si sudit jej zivot, ale podla toho ako nam ho opisala nezazila taketo extremy. Ked tu napise niekto, ze chce umriet, lebo mu vyvrazdili rodinu a on stratil domov, tak zrejme mu nebudeme pisat ako je vsetko easy a podobne, nie? :) Kedze som si s niektorymi ludmi z fora pisala, viem, ze je tu zopar takych, co zazili rozne veci od znasilnenia, alkoholizmu v rodine, alebo tyranie ci psychicke ci fyzicke....a cuduj sa svete, ti ludia radia ako sa z toho dostat, ako sa dokazat postavit na nohy....takze by som nehadzala vsetkych saskov do jedneho vreca ;)